Víkned po návrate

V piatok už sme nikam nešli.

Ale zato na sobotu bola naplánovaná Carlosova, Colmova a Petrova goodbye party, a to nie len tak hocikde - rovno v akomsi farmhouse (což je indická varianta chaty za mestom, žiadne zvieratká ani omylom ale zato obvykle bazén, trávnik a tak podobne...) a organizoval ju nejaký Ammarov spolubývajúci (Ind).

No ale pred touto grandióznou udalosťou ma ešte čakal celý deň prania špinavých krámov z cesty, čo som si skutočne užila a zadúfala že je to snáď už moje posledné pranie v Indii (ale asi ešte budem musieť aspoň raz vyprať, smrk smrk). Vyprala som teda tri dávky, jednu deku, a červené plus posteľné prádlo mi zostali na nedeľu, a rozhodla som sa že už som otročila viac než dosť a vybrala sa do mesta nakúpiť nejaký proviant, pretože celkom pochopiteľne moja polička v chladničke bola úplne prázdna.

Nákupy dopadli trochu inak než som čakala, pretože som sa stavila vo Fast Forward kam stále chodí Steph a najnovšie aj Monica obohacovať svoj šatník, a skončila som tiež obohatená. Kúpila som si dve tričká a la Stephanie, a jedno také čosi čo vôbec netuším ako budem nosiť ale som po tom veľmi túžila :)

Okrem toho som si nechala vyvolať filmy a počas obvyklého dohadovania o cene som zmienila že predošlá zakázka nebola spracovaná k mojej spokojnosti, chlapík sa hrozne bránil a tak sme sa dohodli že v pondelok donesiem corpus delicti a uvidíme. Tak uvidíme.

Tiež som nakúpila potraviny, pre istotu som musela ísť do Hyderabad Central, Food worldu aj Qmartu, pretože v každom mali niečo čo inde nemali, a už to ozaj nie je vtipné. Domov som sa teda dovliekla o pol šiestej, a uvarila si po dlhom čase cestoviny s kuraťom a smotanovou omáčkou, mňam. Už som nevarila ani nepamätám, teda ak nepočítam kura do šalátu a vajce na tvrdo...

Po večeri som sa natiahla, a len čo som sa osprchovala, dala si šošovky a rozhodla sa že si oblečiem svoj nový nepraktický kus odevu prišla Katka a upozornila ma že pri inkriminovanom farmhouse je bazén a teda si mám radšej obliecť plavky a vziať veci na prezlečenie lebo je veľmi pravdepodobné že tam skôr či neskôr skončíme - v plavkách alebo bez nich (= oblečená, aby bolo jasné). Tak som si vybrala šošovky, prezliekla sa, zbalila si veci na výmenu a vyrazili sme na miesto stretnutia - ako inak Rd 3.

Mali sme tam byť o 19.30, prišli sme okolo ôsmej a zďaleka sme neboli posledné. Zastavili sme sa ešte vo Wine shope, nakúpili nejaké zásoby alkoholu len preto aby sme sa o dve minúty nato dozvedeli že nás tam čaká 150 pív a nemáme nič kupovať.

Naveľa okolo deviatej prišiel bus ktorý nám indickí organizátori objednali, my sme nasadli, ale samozrejme bolo akosi málo miest, a tak nás ešte museli vziať do áut. Tie boli niečo úžasné - všetky vytuningované, zdola modro podsvietené, niektoré dokonca s krídlom vzadu a všetky s takou tou vecou na výfuku aby robili čo najväčší rámus.

Takto vybavení a poskladaní sme sa okolo pol desiatej konečne vybrali na cestu do farmhousu.

Ešte sme ani neopustili mesto, a zavolala Nora s Annmarie že sú v rikši a kam majú ísť, tak sa celý konvoj zastavil a čakal na Noru s Annmarie než prídu, nastúpili k nám do auta, potom sme dohonili bus, oni si prestúpili do busu a už sme konečne došli do toho domu.

Ten bol ozaj pekný, bazén nie úplne obrovský ale v pohode, a pri ňom terasa. Dole pod schodami bola trávnatá plocha so stolom kde hostitelia naservírovali nejaký bufet.

Prví jedinci sa hneď vrhli do bazénu, a stiali tam aj prvých nedobrovoľníkov, a takto to pekne (až na to že pivo bolo teplé a teda vraj nepitné) pokračovalo až asi do pol jednej, kedy domáci vyhlásili že prišla polícia a musíme sa stiahnuť dole aby sme boli nenápadní. Asi o jednej potom povedali že musíme ísť, pretože tak rozkázala polícia.

Tak sme sa nasúkali naspäť do autobusu, ktorý sa potom z polcesty pre zmenu vrátil pretože sme niekoho zabudli či ho nechceli vziať autom a vyložili pri ceste aj keď bus už odišiel... domov sme nakoniec došli okolo pol tretej a po rekonštrukcii udalostí usúdili, že organizátori party (asi 20 Indov, samí chalani a žiadna holka) zatúžili po spoločnosti bielych dievčat v bikinách, avšak Indovia potrebujú aby ich niekto dáme predstavil, a keďže nikto taký nebol k dispozíii (Teresa odmietla česť zháňať obeti) a dievčatá v bikinách sa síce v okolí vyskytovali, ale napriek nabúchaným autám a zjavnému prebytku peňazí mládencom nevenovali žiadnu pozornosť, tak sa rozhodli party ukončiť.

Teda možno to bolo úplne inak, ale vzhľadom k tomu že políciu okrem nich nikto nevidel a bolo to na takom konci sveta že je málo pravdepodobné že by sa tam vydala sama od seba, rozhodne to nie je úplne nepravdepodobné.

V nedeľu som potom doprala čo bolo treba doprať, zjedla zvyšok svojich cestovín a len tak vegetovala v teple... až večer sme sa potom odhodlali von do Mochy s Teresou a Jaimem, pretože Teresa opäť odchádza do dedín a je možné že sa už nevráti kým my s Katkou odletíme, aj keď sľúbila že urobí čo sa dá aby prišla na našu rozlúčkovú party.

V Moche som si dala shake a bol TAKÝ dobrý!!! A okrem toho sme tam stretli Kanischku, hlavného organizátora všetkých party, konferencií a podobných sešlostí v CSG a ten nám prezradil že možno budeme mať nejakú surprise party pri príležitosti nášho odchodu zo Satyamu, zrejme tento alebo budúci týždeň, tak to som zvedavá či z toho ozaj niečo bude.

Včera som po prvýkrát po týždni zavítala do práce, a nefunkčný počítač ma z nej o tretej veľmi rýchlo vypudil... tak som si aspoň vybavila pochôdzky, zašla som si kúpiť sukňu pod sárí, dala si ušiť blúzku k sárí, ďalej sa hádala s chlapíkom z fotolabu a vyzdvihla si svoje fotky ktoré majú všetky taký divný neostrý pruh v strede, takže dnes ma to s ním čaká znovu a máme okrem zlého scanningu z minula zjavne aj nový námet na diskusiu.

No už sa neviem dočkať. A vonku sa zas sťahujú mraky, tak ak bude zas pršať a bude výpadok, tak to bude úžasné.

Amritsar

Ráno by som ešte spala, ale o 6.35, s meškaním púhých 20 minút, sme boli v Amritsari.

Lokalizovali sme Waiting Room s najmenej ľuďmi, osprchovali sa, odložili si batohy a vyrazili pozrieť Golden Temple - najsvätejšie miesto Sikhov.

Napriek ponukám rikší sme sa rozhodli 4km prejsť pešo, a videli sme úplne prázdne mesto - obchody zatvorené, reštaurácie tiež... a tak sme raňajky vybavili ovocím, lebo predstava pure veg ma akosi nenadchla.

Dala som si pre zmenu červené mango aké mávajú u nás doma (keď teda vôbec majú nejaké mango), ale žlté mi snáď na rozdiel od všetkých ostatných chutí viac... a asi som smrteľne urazila sikhského predavača pretože mi odmietol mango predať a musela som ísť inam. Stále netuším čo hrozného som vykonala - skúšala som mango a v ruke mala 5 rupií, ktoré mi on vytrhol a povedal nech idem aj s mangom. Ale to ma nepozná - jedno mango je pre mňa nič, tak som si vzala svoje peniaze nazad s tým že chcem viac a dám mu potom viac peňazí, ale on mi vzal mango a odohnal ma. Tak som si kúpila inde, ale zaujímalo by ma čo som takého hrozného urobila.

Inak Sikhov je tu samozrejme plno, a svoje rituálne nestrihané vlasy a brady nosia na všelijaké spôsoby. Niektorí klasicky vlasy pod turbanom, a brada voľne vlaje vo vetre. Iní majú bradu zapletenú do takej rolky a zastrčnú za uši, čo im poriadne naťahuje ústa. Videla som tiež sieťku pricapujúcu bradu k tvári, a dokonca (ó, tá hrôza) aj zastrihnutú bradu! Najsrandovnejšie sú ale decká, teda malí chlapci, ktorí majú dlhé vlasy stočené nad čelom a len tento "uzol" majú zakrytý bielou vreckovkou ktorá je prichytená gumičkou! Nemôžem si pomôcť, ale pripomína mi to zaváracie fľaše :)

Okrem toho som mala možnosť pozorovať aj ďalší atribút sikhskej viery - meč alebo dýku, ktorú som videla tentoraz aj u žien vykukovať z bočného rozparku salwaru. To som zvedavá či ňou vedia aj narábať :)

Do Golden Temple sa neplatí vstupné, ale je nutné si zahaliť hlavu (muži aj ženy), vyzuť topánky a umyť nohy. Na tento účel slúžia asi 5 cm hlboké bazéniky pred vstupom do chrámu v ktorých prúdila voda, a bolo to také príjemné že sa nám ani nechcelo ich opustiť.

Samotný Goldten Temple je obdĺžnikového pôdorysu v strede s jazerom (ktoré je tiež obdĺžnikového pôdorysu, a tiež umelé), v ktorého strede stojí zlatý chrám ku ktorému vedie z brehu mostík. Chrám má byť pokrytý 750kg zlata, a oproti krásne bielemu okoliu vyzerá krásne.

V jazere sa kúpali ľudia (teda konkrétnejšie muži, neviem či ženy to majú zakázané...), tak sme si ho obišli, vystáli si frontu do chrámu a prešli do centra všetkého diania. Na prízemí chrámu sedeli traja chlapi, z ktorých jeden spieval zo svätej knihy a dvaja ho k tomu sprevádzali na rôzne hudobné nástroje (a okolo veriaci, samozrejme) a na poschodí potom ďalší študoval inkriminovanú knihu, ktorá bola tak 0.5 x 1 m veľká (písaná veľkým písmom, uznávam, ale aj tak....) a poriadne hrubá. Všetky steny boli vyzdobené citátmi z knihy písané zlatom, ale bohužiaľ nikde nemali anglickú kópiu takže sme jej múdrosť akosi nemohli doceniť.

Keď sme to všetko úspešne zvládli, vyrazili sme nazad do mesta kúpiť si nejaké knihy do vlaku, najesť sa a chytiť vlak o 12.10 do Pathankotu, odkiaľ by nám potom mal ísť bus do Dharamsaly.

Knihy sme šťastne kúpili, naobedovali sme sa v reštaurácii Crystal - ja cestoviny a Katka mäso na grile (až na to že bolo varené a nie pečené) a už sme mali len 20 minút na kúpenie lístkov, vyzdvihnutie batožiny a nájdenie vlaku - ani nehovoriac o doprave na stanicu.

Ale sme to stihli, a o 12.15 sme sedeli v lokálke smer Pathankot. Predtým to ešte bolo vtipné, lebo sme sedeli na konci nástupišťa, a videli prichádzať prázdny vlak. I potešili sme sa, ale nie nadlho - všimli sme si že vlak je akýsi krátky, a tak sme sa pomaly pohli smerom k druhému koncu nástupišťa - a tam hordy Indov, ktorí zjavne vedeli čo od tohoto vlaku čakať! Len - len že sme urvali miesta na sedenie.

Cesta mala trvať dve a pol hodiny, a ozvláštnili nám ju naši spolucestujúci:

• elektrikár, 57r, krycie meno Okuliarnik (mal úplne čierne letecké okuliare)
• študent Social Sciences a English, 25r, krycie meno Učiteľ
• učiteľ fyziky, cca 30r, krycie meno Prehadzovačka.

Do reči sa so mnou ako prvý dal Učiteľ, a po obvyklých dotazoch na krajinu a tak podobne (teda začal dosť netradične otázkou či som cudzinec - doteraz o tom nikto v Indii nepochyboval) došlo aj na chuťovky ako či by som si vzala Inda (NIE!) a podobne.

Po chvíli si k nám presadol Prehadzovačka, ktorý sa v jednom kuse pýtal ako veci vyzerajú u nás doma - vlaky, školy, poistenie... všetko sme prebrali. Náš známy stále optimisticky predpokladal aké sú u nás veci skvelé, jedinečné a úžasné tak som nevedela či mu priblížiť realitu alebo proste akceptovať jeho snahu mi objasniť že India je sto rokov za opicami.

Nakoniec si Okuliarnik, ktorý sedel oproti nám, požičal Katkin mp3 prehrávač a vypočul si Estoy Aquí, náš súčasný hit.

Problém bol, že mi bolo treba na záchod. A táto lokálka touto "facility" nedisponuje. Už som sa pripravovala na tri hodiny posedávania, keď som sa dozvedela že vlak síce nemá záchod, ale zato v polovici zastavuje na 15 minút, pretože sa míňa s oproti idúcim vlakom. A tak keď vlak skutočne zastavil a všetci sa vytrúsili von si natiahnuť nohy, ja som vyrazila a keďže ani na stanici nebol záchod, musela som ísť za budovu, a tam som sa vycikala.

V strede marihuanového poľa.

To som si ovšem povšimla až keď som vykonala svoju potrebu, a bola som v šoku keď som videla že tráva je úplne všade okolo - ako burina. Neodolala som a odtrhla som Katke "kytičku" - keď som jej ju dala, spôsobne mi poďakovala, privoňala - a potom jej zrazu zaplo, pozrela na mňa, spýtala sa či je to to čo si myslí, a nemohli sme sa prestať smiať.

Okuliarnik bol plný dobrých rád ako sa tráva fajčí, že ju máme pošúľať v rukách a potom inhalovať zo spojených dlaní, ale my sme zvädnutú rastlinku drsne vyhodili z okna idúceho vlaku.

Postupne nás opustili všetci naši noví známi až na Učiteľa, ktorý mi vyčítal že neviem Hindi keď on môže vedieť anglicky rovnako dobre ako ja (což teda bolo dosť prehnané tvrdenie, a keď tento človek má učiť angličtinu, tak pánboh pomáhaj budúcim generáciam Indov). Škoda že ma nenapadlo sa ho spýtať čo jeho znalosti slovenčiny :)

Tu sa vlak zastavil a zostal bez zjavného dôvodu stáť 45 minút. Keď sa potom znovu pohol, prešiel tak 2km a konečná.

Tak sme vystúpili, ale nápis na tabuli teda vôbec nepripomínal Pathankot - bolo tam niečo ako Chakkibund. Učiteľ nás posielal stopovať bus na cestu, ale my sme uprednostnili stanicu kde sa môžme jednak informovať na presný čas odchodu, a jednak môžme obsadiť miesta na sedenie.

Na stanicu sme ovšem museli rikšou, a tie boli pekne zavilé. Spolu s nami potrebovali na stanicu ešte dvaja Indovia tak sme sa rýchlo dohodli a nasúkali do rikše za 5 rupií každý. Ale aj keď my sme boli pripravení, rikša sa nejak nehýbala. Po našich dotazoch sme sa dozvedeli že čaká na ďalších zákazníkov kým bude plná. Kde ich asi tak chce na teraz už ľudoprázdnej stanici zohnať, to nám nebolo celkom jasné.

Tak sme vystúpili a šli pešo. Pohľad dozadu odhalil vodiča rikše v družnej debate s ostatnými vodičmi rikše - pre istotu teraz už nemá žiadneho zákazníka, ale nazdalo sa že by mu to nejak veľmi vadilo.

Nás po kúsku cesty nabrala shared rikša, a pomaličky (tu niekoho nabrala, tu vysadila) doviezla na stanicu. Tam sme sa dozvedeli že bus do Dharamsaly ide až o hodinu (čo znamená že sme zrejme jeden tesne zmeškali), a čas sme využili na návštevu toalety, nákup a konzumáciu ovocia, a ja som si dala nanovo podkuť sandále - zlomená podrážka nic moc.

Opravár obuvi najprv nalepil kus gumy zdola, pričom lepidlo nanášal z fľaše rovno prstom (ktorý si potom zdĺhavo čistil nejakým riedidlom), a potom ich ešte pribli klinčekom - to všetko len za Rs 40.

Nakoniec sa objavil bus, my sme obsadili strategicky výhodné miesta hneď za vodičom kde sa dajú natiahnuť nohy, a vyrazili sme.

Cesta trvala celú večnosť, ešte sme mali neplánovanú zastávku (oprava batérie), vodič nám púšťal príšernú hudbu a trúbil, bus bol samozrejme úplne plný...

Do Dharamsaly sme došli o deviatej, a dozvedeli sa že bus do McLeod Ganj, kde sa zdržujú turisti (a Dalajláma) nám ušiel o 8.30.

Na doporučenie miestnych sme vyšlapali schody hore na stanovisko taxíkov, zjednali cenu na Rs 100, naverbovali dvoch ďalších Indov aby sa s nami podelili o náklady a vyrazili sme hore.

Tí dvaja cestou vyzunkli pivo, zjedli chipsy, vyfajčili cigaretu (všetko si pritom podávali spredu dozadu) a keď už chytali Katku okolo pliec tak sme boli radi že sme na mieste.

Vyskúšali sme asi tri hotely než sme našli jeden s voľnou izbou - samozrejme úplne hore na kopci. Izba bola malá a drahá, ale máme perinu a konečne poriadnu posteľ!

Dali sme si teda sprchu, umyla som si vlasy ktoré sú po dvoch dňoch na indických cestácu špinou zlepené do úplnej krusty, vypila som colu a bolo skoro 23h a tak sme zaľahli a zaspali ako mŕtve.

Delhi

Vlak mal meškanie púhé dve hodiny, takže sme do Delhi dorazili namiesto o deviatej pred 11h.

Vystúpili sme na New Delhi Railway Station, kde sme sa vo Waiting Room osprchovali (teda ak sa krčeniu pod asi 1m vysoko umiestneným kohútikom dá povedať sprcha - venovala som tichú spomienku Paolovi a jeho "sprche" v KFC), v Cloak Room sme si odložili batohy a vyrazili do Pahar Ganj na raňajky/obed.

Pahar Ganj je štvrť priľahlá k vlakovej stanici, a je to centrum všetkých turistov v Delhi - hlavný bazár je lemovavný obchodmi so všetkým možným za výhodné ceny, a postranné uličky sú plné lacných hostelov a reštaurácií.

My sme zakotvili v Sam's Café (v rekonštrukcii - vďaka tomu neustály buchot a rachot) sme si prisadli k Škótovi - výskumníkovi, objednali si cestoviny a vypočuli si aké všetky povolenia sú potrebné k návšteve Gujaratskych národných parkov - chudák už je v Delhi sedem týždňov a ešte stále mu chýba papier či dva.

Asi po hodine dorazili moje cestoviny. Neobjednala som si lasagne a predsa som ich dostala, a aj keď som si objednala výslovne bielu omáčku (v preklade smotanovú), bola červená (čili paradajková). Ale vzhľadom k akútnemu hladu som sa rozhodla ich zjesť.

Nie tak Katka, ktorej po ďalších 10 minútach doniesli zelené cestoviny omastené maslom s troškou syru a húb na vrchu, a po smotanovej omáčke ktorú si objednala ani chýru ani slychu.

Po reklamácii čašník doniesol malý kýblik smotany.

Po ďalšej reklamácii čašník doniesol väčší kýblik HORÚCEJ smotany.

Tak sme zaplatili, kúpili namiesto Katkiných cestovín pečivo, a šli. Katka na net a ja omrknúť obchody.

Kúpila som si čierne "fisherman pants" a jednala o opasku a ďalších nohaviciach, ale nedojednala. Zato som si prečítala Jaimeho správu o postupe projektu v New Yorku - nemá žiadne papiere, nemá letenku, ale projekt bol pozastavený takže nič nezmešká - ovšem kedy sa projekt znovu rozbehne, to je otázka. Výsledok ale je, že Jaimeho zrejme ešte uvidíme v Hyderabade.

Ako ďalší sme mali na programe Qutb Minar ktorý je dosť ďaleko na juh, a tak sme prešli na druhú stranu vlakovej stanice, identifikovali zastávku busu č. 505 a zviezli sa za Rs 10 každá dobrých 45 minút.

Pri vstupe k minaretu nám úplne bez slov akceptovali Foreign Registration Permit a vydali lístky za Rs 10. S Katkou sme už boli také pripravené na tuhý boj že nás to úplne zaskočilo... žeby to na nás bolo nejak vidieť?

Minaret a ruiny okolo (vrátane storočia nehrdzavejúceho železného stĺpu) sme si obišli a vyfotili, a rozhodli sa že je čas pomaly vyraziť nazad do Pahar Ganj, kde sa len potúlame, nakúpime nejaké ovocie do vlaku a pohodlne si vyzdvihneme batožinu na vlak o 17.45 do Amritsaru - príhodne pomenovaný Golden Temple.

Plány nám ale skrížil podnikavý vodič rikše, ktorý nám ponúkol zvezenie za Rs 75 až do Pahar Ganj, alebo za Rs 40 s komerčnou zastávkou (pre úplnosť, cena je samozrejme nižšia preto, lebo vodič rikše za duše ktoré dovezie do obchodu inkasuje províziu - zdá sa že nezáleží na tom či niečo kúpia alebo nie. A zaujímalo by ma teda koľko dostáva...)

Vzhľadom k tomu že sme mali zatiaľ dosť času sme zvolili alternatívu so zastávkou v obchode, a cestou sme zabočili do pekne zkopaného obchodu so všetkým možným - sárí, salwary, šály hodvábne aj vlnené, tričká, kravaty a košele, a samozrejme nejaké tie sošky, posteľné prádlo a podobne. Snažili sa preveľmi, ale my sme drsne nič nekúpili a vyrazili na cestu ďalej.

Cestou sme pružne modifikovali náš plán - za príplatok Rs 10 + ďalší obchod dostaneme navyše Humayun's Tomb s čakaním a India Gate.

Pri Humayun's Tomb sme po krátkej diskusii o chýbajúcej pečiatke na Katkinom povolení k pobytu zopakovali svoj úspech z Qutb Minar a za Rs 10 poobdivovali krásy červenej skorokópie Taj Mahalu. Medzitým náš vodič rikše šiel natankovať, vec v Hyderabade nevídaná - nepamätám sa či som kedy na benzínke videla PRÁZDNU rikšu!

Odtiaľ sme sa presunuli k India Gate, čo bol pekný šok - z ľudoprázdnej Humayun's Tomb k precpanému parku okolo India Gate, ale tá bola v zapadajúcom slnku krásne nasvietená a nás pobavil hlavne pohľad na sto šlapadiel v malom kanále s fontánkou neďaleko. A vraj tam robia aj kayaking courses (aspoň tak to písali na tabuli s pravidlami pre šlapadlá)!! No jo, kam sa hrabe kanál v Troji :)

V druhom obchode nás dostali - alebo aspoň mňa :) Páčila sa mi hodvábna vínová šatka, ale nie zas tak že by som ju musela mať za každú cenu - a určite nie za Rs 550. A tak keď sa ma predavač spýtal na "my price" tak som povedala 200.

On to komunikoval ďalej nejakej madam, a tá že ok, zabaliť.

No tak som teda zaplatila a mám šatku.

Vrátili sme sa do Pahar Ganj kde sme ešte vyskúšali tielka, ja som kúpila nejaké korále, a so zastávkou po mango sme švihali na stanicu.

Vyzdvihli sme batohy, vybehli na nástupište (Plat-form či Plateform) č. 9, nasadli obligátne (rovnako ako cestou do Delhi) do vozňa č. 3 a po chvíli čítania som vyliezla na svoje horné lehátko a sladko zaspala.

Do Delhi!

Vo vlaku bolo horúco ako v pekle.

Vyrazili sme ráno o 7.10 zo Secunderabadu, a po včerajšej večeri pre Jaimeho, ktorú sme uvarili keby medzitým odletel domov (a počas ktorej on neustále spieval "Time to say goodbye" čímž ma skoro rozplakal) sme ešte balili, a tak sme sa do postele dostali až o druhej. Keďže sme vstávali o šiestej ráno, hodilo to tak štyri hodiny spánku a pred sebou 26 hodín vo vlaku.

Väčšinu z nich sme prespali, a zvyšok sme počúvali hudbu, čítali Deception Point vytlačený za peniaze Satyamu (ja, samozrejme) či Lonely Planet (Katka, samozrejme), prípadne riešili Sudoku (obe).

Za celý deň som skonzumovala nasledovné:

• mango: 5 ks
• voda: 3 ks (čiže tri litre)
• bread omelette: 1 ks

Z mojej konzumácie vody, ktorá je tak o 600% vyššia než obvykle je jasné, že to bolo zlé. Potili sme sa bez prestávky, čiastočne vďaka teplu a čiastočne vďaka koženkovej úprave sedačiek... úchvatné.

Napriek pospávaniu cez deň som bez problémov prespala aj celú noc, a ešte sa mi aj stihla snívať poriadna dávka chobotín.

Teresino slepé črevo a náš odchod na sever

Za tento týždeň sa udialo niekoľko vecí ktoré stoja za povšimnutie (ač nie všetky príjemné....)

Tak asi najdôležitejšia správa je, že Terese prišlo v nedeľu večer, keď sme sa vrátili z kina zle, Jaime ju vzal do nemocnice a tam jej v pondelok vyoperovali slepé črevo. Potom ju umiestnili na samotku kde mala zotrvať len do ďalšieho dňa, ale Teresa dostala nejaký záchvat paniky že nemohla dýchať, a tak ju premiestnili na pohotovosť, napojili na všetky možné monitory a bolo.

Bola som ju v pondelok večer pozrieť, a hovorila že keď mala ten záchvat a nemohla dýchať, tak než jej dali kyslík tak si už myslela že je po nej, a keď sa tam niekam zatúlala osoba v burke tak si aj myslela že už si po ňu prišla smrť. Vyhlásila, že osobám v burke by mal byť vstup na pohotovosť zakázaný :)

Za operáciu museli zaplatiť pekne v hotovosti, pretože najprv im povedali že poistka to pokryje a nič nebudú musieť platiť, keď tu zrazu pol hodiny pred operáciou prišiel ktosi a vyhlásil že tridsať tisíc. A to len samotná operácia, ešte budú musieť zaplatiť za izbu, lieky, a tak podobne. No ale pred operáciou už akosi nebol čas ju premiestniť do inej nemocnice alebo sa nejak hádať, tak zaplatili a poisťovňa by im to mala preplatiť.

Včera už sa ale mala lepšie, už jej povolili piť džús, a dnes vraj bude môcť aj mäkkú tuhú stravu (to si asi dosť protirečí, ale je to tak...) a mali by ju snáď aj pustiť domov. Ale domov nie je náš byt, pretože sa presťahuje k nejakej indickej kamarátke (tuším sa volá Priyanka) kde sa o ňu budú môcť starať, variť jej teplú stravu a tak podobne. My sme zavilí kapitalisti ktorí musia chodiť do práce, a Jaime čoskoro bude musieť letieť domov.

Čo ma privádza k ďalšej udalosti tohto týždňa... Santiago včera odišiel, smer Mumbai, kde pobudne tak dva dni a stade myslím zajtra v noci letí domov, do Porto Alegre, do lékárny... tak sme sa s ním rozlúčili s tým že sa uvidíme buď v Európe alebo v Brazílii, ale ktovie ako to naozaj bude... to by som teda rada vedela.

A dnes sa rozlúčime aj s Jaimem, pretože ač on neodchádza, odchádzame my, a už sa s ním zrejme v Indii nestretneme. S Katkou sme sa nakoniec po dlhom váhaní rozhodli ísť na sever, a Jaime musí byť 18.5. v Guadalajare na svoj pohovor na ambasáde kvôli americkým vízam, a Indiu chce opustiť nejak koncom tohto týždňa, v nedeľu alebo v pondelok, podľa toho ako dostane letenku.

Nakoniec vyšlo najavo že predsa len nemusí letieť z Mexika do Indie a tak do New Yorku, takže poletí priamo a šup pracovať niekde v Brooklyne či kde pre Citibank. Alebo je to Long Island? Viem len že to nie je Manhattan :) Už si aj pozeral ako vyzerá jeho nové pracovisko (prekvapenie: sklenená vysoká budova niekde medzi inými sklenenými vysokými budovami), nakupuje košele a nohavice aby mal v čom chodiť do práce, a vôbec... ostré prípravy :)

Rozhodli sme sa teda s Katkou že mu uvaríme večeru, ako aj celej rodine teda... posledná rodinná večera :( Zni to hrozne, ako sa už začíname so všetkými lúčiť... čoskoro po našom návrate bude nasledovať Carlos, potom Colm, Peter, Hubert... a potom my. Inak Carlos je zrovna v Dánsku na nejakom security testing projekte, a najnovšie správy hovoria že sa mu tam darí výborne, sú s ním spokojní, tak možno dostane nakoniec prácu v Dánsku ako on-site osoba Satyamu. Má sa vrátiť koncom týždňa, a potom o dva týždne vlastne už letí domov, tak neviem či bude mať čas to všetko zariadiť, alebo si skúsi tiež presunúť lístok na neskorší termín...

No a čo sa týka našich plánov na budúci týždeň, tak odchádzame zajtra ranným vlakom do Delhi, tam strávime piatok a presunieme sa cez noc do Amritsaru, pozrieme Golden Temple a šup do Dharamsaly, tam pozrieme dalajlámu a tak, presun do Manali kde snáď pôjdeme trochu do hôr, a nazad do Delhi a domov. Návrat v piatok večer vlakom, čiže príchod do Hyderabadu v sobotu večer.

Počítam že Katka ešte stihne aj sobotnú party :)

Bangaram

...zobudila som sa o 6.39 a šla do kuchyne hľadať nejakú vodu (ktorú som nenašla) a tak som vzala Ibuprofen len tak a zajedla ho ukradnutým melónom ktorý som objavila. Spomenula som si tiež na svoje šošovky, napodiv ich v očiach našla a vybrala, a vrátila sa do postele.

Tam som zotrvala až do jedenástej, kedy som vstala, obliekla sa a vyrazila na nákup do Hyderabad Central. Tam som zakúpila ovocie a zeleninu na dnešný deň a zajtrajší šalát, a obdržala smsku od Katky že sa ide na brunch do Fusion 9.

Správu som doma rozšírila, ale sama som nešla z dôvodov jak finančných, tak lenivostných, upatlala si niečo čo chcelo byť španielskou omeletou a vyvalila sa na gauč.

Z gauča som sa presunula do postele, schrupla si, a potom sa odpratala do kuchyne uvariť si kura na šalát - Tore mi namiesto malého kúpil veľké, ktoré bolo nielen prsia ale aj stehno a než som tú hrúzu s naším tupým nožom očistila tak sa zo mňa lialo ako z krhly a zariekla som sa že to je posledné kura ktoré tu varím.

No ale nejak som to zvládla, kura upatlala (a celý týždeň mám o obedy postarané, ha!) a bol pomaly čas vyraziť s Jaimem a Teresou do kina - a to nielen do hociakého kina, pretože sme šli na našu filmovú premiéru!

Náš film sa volá Bangaram ("zlato" v telugu), bol v telugu bez anglických titulkov a hrali sme v nom mŕtvoly. Teda Jaime a Teresa hrali mŕtvoly, a ja som hrala smútiaceho príbuzného.

Film mal tri hodiny a bol úžasný.

Ako som to včera pochopila, tak dej bol asi takýto:

Bangaram bol reportér pre nejaký miestny kanál, ktorý mal urobiť interview s hrozným teroristom. To sa mu aj šťastne podarilo, ale zrazu prišli policajti, odniekiaľ sa niekde objavila hrozná bazuka, všetko vybuchovalo... a úbohé dieťa zostalo samo v horiacej škole, odkiaľ ho samozrejme musel vyslobodiť, a pritom stratil pásku s interview.

Nasledovala výpoveď.

No ale nie tak celkom, pretože dostal za úlohu niekde (v Bangalore?) vyzdvihnúť kohosi. Ktosi bol fúzatý (teda nie že by aj všetci ostatní neboli fúzatí, tiež pravda...) chlap ktorý už z lietadla vyliezol v bielom lungi, a navyše s dvoma dcérami a mopslíkom. Obe dcéry boli zaodeté v krátkych minisukniach a ešte kratších tričkách, a z toho 1ks bola mladá a krásna a 1ks roztomilé dietko asi 12ročné.

Nasledoval sled komických udalostí ktoré sme akosi neboli schopní doceniť, ale Bangaram sa silou mocou snažil aby ho menšia dcéra nenávidela lebo ju furt ťahal za líce a robil na ňu ťuťuťu, a staršia ho tiež neznášala, ač netuším prečo. Sled komických udalostí zahrnoval nastúpenie do nesprávneho vlaku, takže vzali nakoniec nejaký jeep a vyrazili zrejme do sídla famílie. Cestou si zatancovali zaspievali, a dorazili do veľkého domu.

Potom bol predstavený hlavný zloduch, ktorý mal drsnú koženú bundu doplnenú pre zmenu bielym lungi, zlatý zub a vraždil svoje obete malým čakanom, zrejme aby zdôraznil svoju spätosť s rurálnou Indiou. V jeho dome žila tlustá hrozná baba ktorá terorizovala krásnu mladú devu, ale nie je mi celkom jasné v akom vzťahu boli tieto dve osoby k zloduchovi. Okrem toho sa tam vyskytoval ešte zloduch junior, oblečený v šviháckych bielych nohaviciach a tielku, ovešaný zlatom, a s fialovou košeľou rozopnutou a na páse zaviazanou. Okrem tohoto módneho outfitu sa pýšil jazvou pod okom, dosť umelo nalepenou.

Ďalšia asi hodina filmu mala dosť stereotypný priebeh - fúzatý otec s dcérami sa zúčastňovali na nejakej miestnej slávnosti, rozbili kokosový orech, dievčatá sa pekne obrátili k tradičným hodnotám a vystupovali už len v salware alebo sárí, zloduch na nich zazeral, Bangaram sa vyškieral, mladšie dieťa sa vyškieralo, staršie dieťa zazeralo.

Bangaram si teda postupne získal priazeň mladšieho dieťaťa ktorému zachránil psa keď jediným kopom zložil asi tak dvestokilového zápasníka, ale staršie dieťa bolo neoblomné, a tvárou v tvár svatbe dohodnutej so zloduchom juniorom sa dokonca pokúsilo ujsť do Hyderabadu.

Niekde v tomto bode som sa dozvedela že staršie dieťa sa volá Sandhya, a mladšie Vindhya.

Sandhya sa teda pokúsila zdrhnúť, ale bola odchytená (Bangaram predbehol auto po vlastných) a predaná naspäť oteckovi, ktorý ju zasnúbil s mladým zloduchom. Sandhya si na to podrezala žily a Bangaram ju odtransportoval do miestnej nemocnice.

Potom bola prestávka a ja som utekala na záchod.

Keď som sa vrátila, Teresa mi referovala že Bangaram uniesol Sandhyu z nemocnice a švihajú si to do Hyderabadu. Na benzínke Sandhya zanechala Bangarama platiť a obrovským jeepom sama dorazila do Hyderabadu, kde zavolala nejakého svojho priateľa a dohodli si rande na letisku.

A tu prichádza naša veľká chvíľa!!! Už keď sme videli jej salwar tak sme na seba kývali že to je to v čom sme ju videli na natáčaní v nemocnici. A skutočne, len čo sa mladý (Vinay) postavil pred Left luggage room, bum, a už to tam všetko vybuchovalo.

Sandhya keď to videla tak ju skoro kleplo, a nevedela čo ďalej, keď sa zjavil Bangaram, a dostal geniálny nápad že obeti bombového atentátu zrejme vzali do nemocnice, a tak sa odtrepali do nemocnice.

A tam sme boli my! Najprv keď sa cez mreže pretlačili dnu tak sme tam rýchlo prešli Katka a ja (ale bolo vidieť len Katkinu hlavu), potom prešla cez prázdnu chodbu kde sedel Damien (hlavne že sme asi tak stokrát točili scénu keď prechádza cez chodbu plnú chorých... a my sme šli rovno za ňou, a to museli vystrihnúť, špiny) a došla do miestnosti kde schovávali mŕtvoly. Najprv objavila pod plachtou Teresu, potom Jaimeho, potom pár Indov ale svojho milého nie, tak uľavená odišla a plakala pred nemocnicou.

A potom to zas hodinu bolo stereotypné - Vinay niekde stratil mobil, Sandhya sa ho snažila kontaktovať, nedarilo sa. Medzitým hlavný zloduch sa snažil nájsť Sandhyu, furt ju niekde zbačí, naháňajú sa, Bangaram ich všetkých hrozne zmláti (Teresa nadhodila zaujímavú otázku, vraj či v Indii sa učia bojové umenia na žurnalistike...), zloduch stiahne chvost ale za chvíľu je nazad. Do toho strašne jačí a furt vykrikuje svoje meno (niečo ako Kumar Reddy, asi niečo ako "Ja ju dostanem ako že sa Kumar Reddy volám" alebo možno "S Kumarom Reddym sa nikto zahrávať nebude", ťažko povedať).

Potom sa teda zloduch rozhodol že keď nemôže mať staršiu dcéru tak aspoň mladšiu, a tak ju opustenú zobral kdesi v nemocnici kde ju Bangaram z neznámeho dôvodu zanechal, vystrojili ju do svadobného sárí že sa ide vydať za mladého zloducha. Vindhya na do začala strašne jačať, čím mi privodila bolenie hlavy, a jačať neprestala až do konca filmu. Obliecť do sárí ju mala mladá utláčaná žena ktorú mlátila hlavná zločinka (trochu pripomínala Magdu Pavelekovú s čiernymi vlasmi), ktorá si tento okamih vybrala na to aby sa oslobodila zo svojej poroby a starú babu umlátila polenom. Dietko teda uniklo, a zrazu len bolo niekde v strede ničoho v nejakej škole kde sa geniálne ukrylo, ale nie na dlho, zloduch sa vrátil, a niekam ju za hlasitého jačania oboch strán uniesol.

Medzitým čo bola mladšia dcéra unesená, tak sa zloduch presunul k staršej dcére, on a štyridsať jeho komplicov sa vrhli na Bangarama (ešte teda stihol otca oboch diev zaklať svojím čakanom do krku), ktorý ich neohrozene zrovnal, až na to že pravá ruka zloducha mu stihla zaklať svoj nástroj rovno do žalúdka. Bangaram si ho vytiahol, urobil bolestivý ksicht a zabodol ten čakan majiteľovi rovno do žalúdka. Ten okamžite skonal v hrozných kŕčoch, zatiaľ čo Bangaram si len obviazal smrteľné zranenie šnuptychlom, odkrágľoval ženícha, a potom nejakým strojom na ropné vrty prevŕtal hlavného zloducha.

Potom sa mladí konečne stretli (ešte to zahŕňalo podanie inzerátu do novín aby jej mladý zavolal, a obsadenie televízie hlavným zloduchom ktorý tam číhal na Bangarama či sa nevráti na miesto činu), mladsia dcera bola prebrata z mdlôb náhlym dažďom, otec sa tiež nejak zotavil zo svojho hrozného zranenia, a všetci sa šťastne niekam vypravili vlakom.

Takže toľko moje zážitky z kina. Ale aby som bola spravodlivá, rozhodla som sa dnes nájsť ešte nejakú recenziu, aby som teda mohla jasne a zrozumiteľne vyjadriť o čom ten film vlastne bol.

Inak ešte musím podotknúť že bol plný nelogických zvratov, detaily ako iná farba košele či kde sa tu ten človek náhle vzal a tak podobne sme už ani neriešili, ale zotavovanie sa zo smrtiacich rán, to nás bralo.

A ešte som teda zabudla podotknúť že v priebehu filmu odzneli aspoň štyri pesničky so skupinovými tanečnými číslami.... ale to už sa nedá slovami popísať, to treba vidieť :)

Takže nasleduje kvalifikovaná recenzia (originál tu)...

What's it about

The film is all about a young man risking his life to bring the estranged lovers together. Bangaram (Pawan Kalyan) is a journalist. His ambition in life is to join in BBC. His boss fires him, when he fails to bring the interview of a terrorist leader. Bangaram approaches the chairperson of the channel, Peddireddy (Mukeshi Rishi). By consequence of events, Bangaram is forced to spend some days with Peddireddy's family consisting of his two daughters – Sandhya (Meera Chopra) nd Vindhya (Baby).
Impressed with local faction leader Bhoomareddy's (Ashutosh Rana) style of functioning Peddireddy fixes his daughter Sandhya's marriage with Bhoomareddy's brother. The story then turns. Sandhya has a lover (Raja) with whom she is planning to get married soon. The rest of the film is how our hero Bangaram brings the two lovers together.

Analysis

In one word, you can say it is big bore to the hilt. On the surface, the film's basic storyline is similar to that of Tarun's disaster, Soggadu. But Bangaram is loaded with factionism in second half. Though the basic plot of the film is interesting but the director's inability to hold the audiences' interest till the end worsens the film. The first half is very slow, and the post interval scenes are laced with too much violence and logic less situations. But Pawan tries to salvage the film in the last 20 minutes with his befitting performance. Even technically it is very average film.

What's hot?

Pawan Kalyan is at his best in some portions like imitating the heroine. Though there is nothing extraordinary about his performance, he has done justice to the role. Two songs – Ra ..Ra Bangaram and item number – are good. The surprise element in the film is Trisha making a special appearance. New heroine Meera Chopra has done good job.

What's not?

To be frank everything is wrong in this film. The second half puts the audiences on the burner. No entertaining values, typical faction film episodes, not-so-good music and bad direction work against the film. The so-called Tamil hit director Dharani has proved nothing in this film. His directing capabilities and his narrative style are very substandard. Our Telugu directors have done better job than he has with Pawan films in the past. Director Dharani and his absurd narrative style could prove fatal for this film. God knows why the director showed a 12-year kid in pain and further she is shown getting married (even if it is in dream sequence). All this is really sick. How could a director be so insensitive? If there is something that is to be criticized severely, it is director's lack of sensitivity. Vidyasagar once again proves that in Telugu he cannot come up with winning music. Rakhi Rajesh's action episodes are numb.

Bottom line

It is big disappointment on the whole. For general audiences it is another disastrous film from Pawan Kalyan. Fans in the B and C centers can only save his the film.

...teda že tá akože svatba Vindhye bola dream sequence ma ani nenapadlo, a dovolím si podotknúť že z toho filmu sa to nedalo ani náhodou odvodiť (teda možno keby som rozumela telugu). Ale stotožňujem sa s autorom recenzie v tom, že len Boh vie prečo som poslednú pol hodinu musela počúvať tú strašné osobu ako tam v príšernej zvukovej kvalite kvíli na celé kino.

Vrátili sme sa teda domov šťastní že sme to prežili, a ja som si ešte chvíľu čítala a šla spať.

A dnes som sa dozvedela update - vraj večer ešte prišlo Terese tak zle že ju Jaime vzal do nemocnice, a dnes ráno jej vybrali slepé črevo. Anca práve hovorila že je to veľké šťastie že sa jej to stalo teraz, pretože dnes mala zas ísť niekam na vidiek, a tam keby ju začalo bolieť slepé črevo tak Boh vie ako by to s ňou dopadlo. Tak sa u Jaimeho poinformujeme kedy ju môžme ísť navštíviť, a dúfam že ju čoskoro prepustia.

P. S. Dnes keď som hľadala na nete nejakú recenziu Bangaram, tak som našla nejaké komentáre k filmu... a nedalo mi tento neuverejniť (originál tu):)

Please don't hurt us this time: (Rating: 5) by deshkumar

Dear Pawan Sir,

I am one of your beloved fan and I respect your way of approach in doing films. Please please be careful in taking movies and we all have many hopes on your forthcoming movie.

You need to be the second super star after our megastar chiranjeevi.

A small suggestion while taking movie - Please see that the first scene should be in action and later scences should go out with more comedy and by he time you come near to interval, Please feel the audience what's going be next after interval and finally after interval the movie should have good songs, good fights and too good climax with hollywood action scences.

Please please don't leave us alone.

bye best of luck

deshkumar
Hyderbad
9849171602

Hm, čo na to napísať... to snáď nepotrebuje ani komentár :) Hoci možno... dovolím si teda ešte jednu perlu :)

Nothing is from U: (Rating: 1) by vijju

There is no new style fom u Pawan. This time is to stop ur films. I think Bangaram is also waiste film. This film like Jonny. Evryone is expecting new stories, style, songs and action. But there is nothing from u. If u want to do films plz change ur way and do. If not plz don't kill others by doing films. Listen what director told, when u r in shooting. Don't act yourself. listen to director. songs are same in every film of U. If Bangaram is good then realise if not plz dont do a single film.

Santiagova rozlúčková party

Tak nadišiel deň kedy sa lúčime s prvým z našich najbližších kamarátov v Indii.

Santiago v utorok odchádza do Mumbai, a stade v piatok letí do Brazílie.

A pri tejto príležitosti už dva či tri týždne dopredu naplánovali na sobotu veľkú party, na ktorú sa mali dostaviť aj ľudia z Bangalore.... a vôbec - ako bolo avizované, posledná veľká party.

To ale nezabránilo Nicovi aby na piatok zas nedohodol Red Bull/Vodka night v Shishe, ako obvykle pre dámy zdarma... pre pánov ale (zrejme kvôli vysokej konzumácii dám a teda finančnej nevýhodnosti celej akcie) sa cena zdvihla na Rs 300, a tak sa ich tam zas tak veľa nechystalo.

Ja som nakoniec zostala doma, lebo sa mi veľmi nechcelo a okrem Katky, ktorá ale predtým šla na večeru, od nás nikto nešiel a tak mi poskytli vhodnú zámienku prečo zostať doma - samej sa mi nechcelo ísť. Jaime s Teresou majú obidvaja nejaké žalúdočné problémy, a Tore dostal svoju obvyklú horúčku, ktorá záhadne prichádza a záhadne odchádza tak raz do mesiaca.

Katka sa vrátila okolo polnoci a referovala že sa do Shishe dostala až neskoro, a že už boli všetci poriadne opití, lebo tentoraz servírovali Red Bull/Vodku nie ako koktejl, ale ako panáky, tak to do seba na bare hádzali ako na bežiacom páse. V sobotu ráno sa Steph posťažovala že prvýkrát v živote má okno :)

Katka sa ale nestihla opiť a ja už vôbec nie, a tak sme v sobotu pomerne svižne vstali, a rozhodli sa poctiť návšetvou Charminar. Počkali sme do dvanástej a zavolali Steph, pretože vraj tiež chcela ísť, ale dozvedeli sme sa že je v posteli a spamätáva sa z včerajšej noci, a že ostatní šli na obed do Paradise.

Dohodli sme sa nakoniec, že počkáme do tretej kým sa ostatní najedia, a potom sa s nimi stretneme na mieste činu. S Katkou sme teda okolo pol tretej vyrazili, pri Charminare kúpili mango, ochutnali podivné ovocie ktoré nemalo žiadnu chuť, Katka lokalizovala a použila toaletu v miestnej nemocnici, a poobdivovali sme pouličných zubárov, ktorí ordinovali len na nepatrne vyššej úrovni než na ulici (ich ordinácie nemali ani dvere), a začali sa zháňať po chalanoch - mali prísť Santiago s Ronaldom.

Tí furt že už idú, už len 15 minút, ale hodinu ich nebolo. Našťastie sme to s Katkou vzdali a vyrazili sami po obchodoch omrknúť do čoho by sme tak investovali svoje ťažko zarobené rupie.

Katka sa rozhodla kúpiť mamke nejaké perly, a tak sme nakukli do perlových obchodov... nuž pravda, ceny boli príjemné, ale mňa stále desí predstava že kúpim nejaké nafarbené korálky. Síce nám perly oškrabávali nožnicami a sľubovali aj test so zapaľovačom, nakoniec sa vytasili aj certifikátom (ale načo je mi taký certifikát vydaný indickým obchodom, to by ma zaujímalo čo s ním akože mám robiť), ale k nákupu nás nezlákali.

Z obchodov s perlami sme pokročili k obchodom so sárí, kde som ja dúfala zakúpiť sárí, a Katka nejaké šály.

To už sa nám podarilo stretnúť aj s chalanmi, a tak sme všetci spolu zhliadli prehliadku sárí príšerných farieb bohato lemovaných zlatom, a ja som z toho už bola unavená, a tak som sa rozhodla investovať do prvého prijateľného ktoré som našla, a potom ak sa mi bude chcieť, možno neskôr. A tak som sa stala hrdou majiteľkou zeleného sárí lemovaného striebrom. Cenu som zrazila z Rs 550 na Rs 250, ale ešte si budem musieť nechať ušiť blúzku ktorá sa pod to nosí, a niekde splašiť spodnú sukňu. Asi sa stavím niekedy z práce v Ameerpete, a vybavím to. Ale asi až po návrate zo severu, lebo nepochybne to bude chvíľu trvať...

Katka žiadny šál nenašla, pretože všetky ktoré jej ponúkli vyzerali ako handra na utieranie podlahy, a tak sme sa rozlúčili s chalanmi a šli vybaviť posledný zamýšľaný nákup - topánky.

Ja som chcela indické kožené topánky, a Katka nejaké čierne šlapky do práce. Ja som nakoniec objavila hnedé striebrom lemované topánky ktorých cenu som tiež zrazila z Rs 350 na Rs 175, a po tom čo som prešla všetky ostatné obchody a nenašla nijaké lepšie tak som už bola unavená a nechcela som sa hádať o 25 rupií na mnou žiadaných 150, zaplatila a šli sme domov.

Katka rovno vyrazila behať, a ja som sa ešte stavila v La Sani si kúpiť noodles na večeru, aby som mala pred party dobrý základ. Pôvodne som plánovala si polku odložiť na nedeľu, ale nakoniec som bola taká hladná že som ich spratala celé, a vypočula si pritom o návšteve Ramoji Film city ktorú absolvovali Teresa s Jaimem.

No a potom som už len trávila, a čakala kým bude čas vyraziť na party. Ten nadišiel okolo desiatej, a tak sme sa v počte 4ks (Jaime minulý týždeň predal motorku Tamasovi, ktorý ani nemá vodičák a tak sa divím že ešte žije) naložili do rikše a vybrali na Rd 3.

Tam bolo asi tak sto ľudí z ktorých som poznala ledva polku, lebo z Bangalore dorazila ozaj veľká banda, a k tomu nejakí Indovia ktorí netuším kde sa tam vzali, tak som sa porozprávala so Steph a Davenom, ktorí nás zradne opustili a tak ich už nevídame tak často ako sme zvykli, Jaime zaspieval Carlosovi "Time to say goodbye" pretože predsa Carlos nakoniec dostal víza aj letenku a ešte dnes v noci odletel do Dánska, s meškaním púhé dva týždne.

Okrem toho sme zablahoželali Ronaldovi ktorý má dnes narodeniny, a Katka mu dokonca zaspievala nejakú portugalskú variantu Happy Birthday, čo ho dostalo do kolien a povedal že teda musí viac zapracovať na svojej slovenčine. Ronaldo nás v poslednej dobe pri obede oblažuje vybranými vetami - jeho obľúbená (a jediná ktorú si pamätá) je "Prosím si veľké pivo" a tvrdí že je pripravený na návštevu Slovenska.

Steph mi porozprávala o svojej príhode so zubárom, u ktorého bola dvakrát minulý týždeň, urobil jej RTG a povedal že má dva kazy a má prísť v pondelok. V pondelok sa teda dostavila, čakala pol hodiny, urobili jej ďalší RTG zubného implantátu ktorý má vpredu, čakala ďalšiu pol hodinu, šla do ordinácie, bola vyfotená so zubárom, a ten jej povedal že nič nemá a môže ísť domov. Steph sa teda poriadne nasrala, pretože bolo jasné že ju tam prehnal len preto aby si urobil obrázok jej implantátu aby videl ako sa to robí v Kanade, a ona musela zaplatiť za dve zbytočné návštevy a presedela tam pol dňa na tretí raz (za ktorý už nezaplatila ani omylom). No India.

Okolo jednej sme už mali dosť, a tak sme sa (bez Katky) spoločne pobrali domov, kde som upadla čoskoro do kómy a úplne som zabudla na to že mám na očiach šošovky...

Ešte jedno filmovanie

V nedeľu nás Ramesh s Katkou nahováral aby sme šli nakrúcať aj v utorok, a zatiaľ čo Katka bola neoblomná že ani náhodou, ja som sa rozhodla že keďže po nás v práci ani pes neštekne, tak prečo nie.

Ramesha som donútila prísť až o pol deviatej, tak som si prispala celých 15 minút, lebo som sa musela predtým naraňajkovať, a o pol deviatej skutočne prišiel, naložil ma, a šli sme. Okre mňa boli v aute Cristina a JJ, a ešte sme naložili Mariu.

Filmovanie bolo niekde pri Hi-tech city, a trvalo to pekne dlho kým sme sa tam dostali. Nakoniec to nebola reštaurácia, ale nejaký rezort s bazénom a podobne, tak sme sa zložili v tieni, rozbalili knihy a čakali na svoju veľkú chvíľu.

Asi po hodine Cristina odišla na záchod, a vrátila sa s informáciou že dnu je krásny salónik, a či si myslíme že tam môžme ísť. My sme si mysleli, a tak sme sa presunuli do coffee shopu, kde boli na jednej strane válendy s vankúšmi, a na druhej gauče a stolíky. Navyše sa nám podarilo zamestnancov rezortu presvedčiť aby nám zapli klimatizáciu, a tak som sa bezostyšne natiahla na válendu a do dvanástej driemala.

Lebo tak dlho trvalo než sa konečne objavili filmári že máme ísť nakrúcať. S mojím vzhľadom po dvoch hodinách spánku asi neboli spokojní lebo ma odoslali naspäť, a tak som sa vrátila na svoju pozíciu, a čakala na ďalšiu scénu.

Tá sa odohrávala v reštaurácii, kde sme boli rozsadení po dvojiciach a tvorili sme pozadie k nejakému rozhovoru hlavného hrdinu v popredí. S Mariou sme sa tak dobre bavili že som si ani nevšimla kedy to natočili, a dostali sme rozchod na obed.

Na obed bola ryža s dhalom ktorú sme zapili s Mariou litrom vody, a vrátili sa do hibernácie do nášho salóniku.

Odvolaní sme boli až okolo pol tretej, prezliekli sme sa do druhého odevu (Ramesh mi to povedal len ráno tak som zdrapila prvé čo bolo pod rukou), a po tom čo sme museli filmárov sklamať že nemáme minišaty, minisukne ani nič podobného (teda ja som mala čierne šaty, ktoré boli odsúhlasené) nám k bazénu doniesli lesklé elasťáky ktoré leteli keď som mala tak desať, a veľkosť tiež zodpovedala - Cristina, ktorá z nás je najchudšia, by do nich dala tak jednu nohu. Pre ňu ale našli nejaké pyžamo, ružové šortky a biele tielko, pod ktoré si z obáv z priesvitnosti vzala vzadu prekrížený tmavosivý aerobikový top, a ešte pre istotu čiernu podprsenku, a dojem plaviek bol dokonalý. Mne sa snažili vnútiť zmienené elasťáky ktoré som odmietla s poukazom na ich nevhodnú veľkosť, a potom mi doniesli indické plavky, vraj to je vhodná veľkosť!

Neviem či som to už niekde zmieňovala, ale indické plavky sú vskutku úžasný kus odevu. Sú to vlastne také šaty z plavkového materiálu - majú krátke rukávy, telo je zahalené a dole majú SUKŇU až po kolená! Navyše v krásnom kvetovanom prevedení. Odmietla som si tú hrôzu obliecť, a keď sa ma filmár spýtal prečo, tak som navrhla zvýšenie svojho platu.

A problém bol vyriešený.

Dostali sme teda s Mariou za úlohu dekoratívne sedieť pri stolíku vedľa bazéna a čítať knihu. Nemala som ale povolené čítať moju, lebo mala tmavý obal ktorý dostatočne nevynikal na mojich čiernych šatách, a tak sme si ich s Mariou museli prehodiť.

A to všetko na slnku! No príjemné to teda nebolo. Zato JJ a Cristina si to v bazéne užívali, a indický hrdina sa plácal neďaleko plávajúc podivný kraul.

Natočili to pre zmenu zo všetkých strán, JJ naučil Inda skákať do vody tak aby ho po plesku nebolelo celé telo, a o piatej sme boli voľní. Teda, voľní... než sme sa dostali do mesta tak bolo po šiestej, a ja som smala príšerný hlad.

Rozhodla som sa teda zájsť do Q-martu pri Steph, ale tam som síce dostala mäso ktoré v Hyderabad Central nevedú v žiadnej forme už dva týždne, ale nedostala som žiadne ovocie, a navyše som zistila že Food World je dnes a zajtra zatvorený. Odobrala som sa teda do svojho obľúbeného obchodíku s ovocím povyše, kde som si nabrala tri mangá a kilo hrozna, dala to odvážiť a zostala šokovaná keď za to ten blázon pýtal 70 rupií! Objasnil mi že hrozno stojí 40 lebo je koniec sezóny, a mango 30 zrejme preto že je stred sezóny a dostať ho úplne všade. Vzhľadom k tomu, že v Hyderabad Central, čož je najdrahší obchod aký v meste snáď je a malé obchodíky by to mali mať lacnejšie, stálo hrozno 35 a mango 25 tak som sa oprávnene naštvala, nechala všetko tak a proste odišla.

Rozhodla som sa ovocie si kúpiť na Rd 10 pri Ofen, a v Ofen si vziať nejakú bagetu ktorá by ma zachránila od smrti hladom. Na to som potrebovala rikšu, a zasa raz som bola donútená čeliť arogancii indických vodičov. Za trasu ktorá stojí maximálne 12 rupií odo mňa pýtal 60! Na to som ani nemala slov, objasnila som mu že nie som úplne blbá a debil za mnou ešte kričal že teda za 50 ma vezme.

Našla som normálnu rikšu, zaplatila 12 rupií a vystúpila pri Ofen. Bola som ale opäť sklamaná, pretože ovocie tam dnes akosi nebolo, a bageta bola s mletým mäsom alebo nejakou jeho mutáciou, čo som veľmi nepochopila. Ale nakoniec som kúpila donut, na našej ulici som stretla predavača máng od ktorého som kúpila tri (boli teda obrovské, mali spolu 2 kg a zaplatila som 20 rupií za kilo) a všetko to doma v priebehu večera zlupla. Mangá boli nie celkom zrelé, tak nabudúce sa už na také veľké nenechám zlákať.

Ešte by som mala spomenúť ako sa vyvíja situácia s Jaimem :)

Jaime sa rozhodol že chce ísť do New Yorku pracovať na projekte pre Citibank (nemalú rolu v tom zohral fakt že Teresa dostala od júna prácu v New Yorku :))), a tak bojuje s byrokraciou v Satyame aby dostal všetky papiere včas, stihol svoj pohovor na konzuláte v Mexiku a bol na mieste činu koncom mája.

Včera teda strávil celý deň na HR kde s snažil (napodiv úspešne) donútiť svojho HR aby mu poskytli všetky papiere ktoré musí priložiť k žiadosti, a večer volal Immigration team ktorý musí v USA podať nejakú žiadosť. Navyše sa predvčerom k svojmu (a nášmu) úžasu dozvedel, že Satyam mu síce zaplatí letenku, ale jediná možnosť ako to vykonať, je letieť do Mexika na pohovor, potom do Indie a z Indie do New Yorku. Keď sa spýtal prečo nemôže letieť z Mexika do USA, bolo mu povedané že toto sú pravidlá a jediná možnosť ako mu Satyam môže zaplatiť letenku. Takže momentálne uvažuje o "zmeškaní" letu...

Inak také detaily že HR si od neho pýta informácie ktoré im poslal asi tak pred hodinou mailom ani nezmieňujem :)