Cesta domov

Ráno som sa zobudila na to že Katka hartusí, a na môj dotaz čo sa deje vyhlásila že idú s Nicom na cyklistický výlet, rozlúčila sa so mnou a už jej nebolo.

Tým padla moja posledná nádej na to že ma niekto odprevadí na letisko, a tak som si ešte prispala, zbalila posledné saky paky a po ôsmej pomaly, ale isto vyrazila na letisko.

Rikšu som zohnala až na Rd 10 a ešte k tomu nejak nechceli na letisko, ale nakoniec som predsa len nejakú stopla ktorá ma tam vzala, na letisku prešla check-inom kde ani nepípli na moje dve príručné batožiny, rovnako na security checku, a o desiatej sa naše lietadlo skutočne vznieslo do vzduchu a ja som opustila Hyderabad.

V Mumbai sme boli načas, tak som našla bus ktorý ma vzal na medzinárodný terminál, tam som zmenila posledné rupie za eurá (spočítali mi to presne, dostala som aj nejaké drobné mince), opäť sa nalodila na lietadlo a o 13.30 opustila Indiu.

Do Londýna som letela s Jet Airways, a ač som sa obávala ako to lietadlo bude vyzerať, bolo to úplne zbytočné. Lietadlo bolo skvelé, pohodlné, mala som vlastnú obrazovku a na výber z x filmov, indických aj zahraničných... začala som s Brokeback Mountain, ale keďže to bolo akési tmavé, a mne sa obrazovka leskla tak som nevidela vôbec nič, kovbojským prízvukom som tiež nerozumela, tak som sa po asi pol hodine vzdala bez boja a zhliadla namiesto toho Rumor has it s Jennifer Aniston, ktorej som rozumela výrazne lepšie.

Po hollywoodskom trháku som sa dala zlákať na Salaam Namaste ktorý som nevidela keď bol v kinách v Indii tak som si povedala že to doženiem aspoň teraz, a usúdila som že už mi asi mäkne mozog keď sa na to dívam dobrovoľne. Ale zvládla som to celé, a zavŕšila svoju filmovú seancu s The Constant Gardener, ktorému ale usekli poslednú tak minútu lebo sme už pristávali v Londýne.

Tam som si na Heathrow vyzdvihla svoju batožinu, prebojovala sa sústavou tunelov k autobusovému terminálu, zakúpila si lístok na Stansted a hodinu a pol si počkala.

Na Stansted som sa dostala okolo pol jedenástej, a keď som zistila že úschova batožiny stojí 5 libier kus, tak som sa pripojila k cestovateľom ktorí pospávali na lavičkách obkolesení svojimi kuframi. Naaranžovala som sa okolo opierok na sedadlách, jednu ruku prehodila okolo svojej batožiny na vozíku a po ani neviem koľkých hodinách (časový posun je zlá vec) sladko zaspala.

Zobudila som sa okolo pol piatej a už sa mi nechcelo spať, tak som sa dala do reči s dvoma Slovenkami z ktorých jedna tiež letela do Bratislavy... príjemne sme strávili čas do pol šiestej kedy otvorili check-in a prešli ním.

Na môj batoh nepovedali ani slova ač mal 2kg nadváhu, a moju príručnú batožinu si nevšimli.

Potom som si ale ja všimla že ju nemám označenú ako Hand Luggage, a tak som sa vrátila k check-inu aby som vysomrovala nálepku a zároveň ich presvedčila že v batohu mám len notebook a teda sa to neráta ako hand luggage.

Pani bola chápavá, ale poslala ma na security check, odkiaľ ma poslali nazad a ešte mi zákerne na letenku napísali heavy. Tak som si prezula topánky do pohoriek, a zadúfala že by to mohlo stačiť, a už som skoro prešla, ale vrátili ma s tým že tu mám poznámku heavy a nech sa nesnažím o také finty.

Tak som prebalila veci tak aby som podala svoj batoh a prešla s tým ťažším kusom batožiny, teda kufrom. Ten mal 13kg, a batoh 7kg, ale nakoniec mi ho teda pani vzala, napísala že mám zaplatiť nadváhu za 6kg a tak som roniac krokodílie slzy zmenila svoje eurá na libry, zaplatila 30 libier za nadváhu, vzala notebook pod pazuchu a prešla security checkom.

Heh, s notebookom pod pazuchou som tam nebola jediná :)

Potom už to šlo splavne, lietadlo letelo načas, v Blave som si vyzdvihla batožinu, premiestnila sa na domáci terminál (pričom ale vozík som musela ísť vrátiť na medzinárodný pretože bol na mince, a na domácom boli zdarma tak som ho nemala k čomu pripnúť), podala svoj batoh pričom na moje dve príručné batožiny nikto ani nepípol, konečne zavolala Mamutovi, a napodiv včas sme opustili Bratislavu.

Ledva nám pilot oznámil že sme dosiahli letovej hladiny tak asi o dve minúty už hlásil že sme zahájili klesanie, a za 40 minút som bola doma.

Pred odchodom

V piatok sme konečne dostali výplatu!

Tak sme sa s Katkou potešili a vyrazili nakupovať.

Nakúpili sme toho teda dosť, ja som našla napodiv aj čierny kufor Samsonite aký mal Tore a aký som sa rozhodla si aj ja kúpiť - nikde nemali čierny, ač v Hyderabad Central keď som sa spýtala tak samozrejme odpoveď bola okamžite yes ma'm, a až potom sa začal predavač pozerať že či ho ozaj majú a kde. A nemali. Ale zachránili ma v Lifestyle, tak som ho kúpila, naložila doňho svoje ostatné nákupy a vyrazila domov.

Teda ostatné nákupy boli tiež vtipné, hlavne som sa rozhodla si kúpiť nabíjačku na baterky a keď som sa snažila vymámiť z predavača informácie že či majú AAA batérie tak ma presviedčal najprv že predsa mám štyri AA tak načo sú mi AAA, a potom dokonca prišiel s prevratnou teóriou že mám pribalené dve AA a dve AAA, pričom tam boli štyri úplne identické baterky. No čo na to povedať...

Vyčerpaná nákupmi som sa vrátila večer domov, zašla si ešte do Kantonu po niečo na zub a strávila večer pri telke s Torem a Monikou - zajtra nám vezmú nábytok tak si ho ešte musíme užiť kým ho máme :)

V sobotu sme balili ako divé, a doobedu som sa vybrala na poštu v Secunderabade poslať svoje knihy, a potom s Monikou pozrieť do obchodov s látkami že by som si ešte nejaké látky vzala domov. Knihy mi zabalili výrazne lepšie než v Abids naposledy, a za rovnakú sumu, tak som si vynadala že som neprišla aj predtým, prekliala predavača v Abids ktorý to zabalil pekne šmejďácky a šli sme sa pozrieť na tie látky.

Cestou sa mi ešte podarilo kúpiť jedny topánky ako darček v čož som ani nedúfala, kúpili sme nejaké látky (teda konkrétne látky na blúzky od sárí a obávam sa že predavačky nechápali čo robím a dívali sa na nás ako na blbé) a šli sme domov.

Tam už nebol žiadny nábytok okrem matracov na ktorých sme sa ešte mali vyspať do nedele, Tore s Monikou už boli tiež odsťahovaní k Anke a Rodrigovi... ešte musím udeliť verejnú pochvalu nášmu landlordovi ktorý nás síce chvíľu naťahoval ale vyplatil nám celú zálohu na byt okrem 500 Rs na účet za elektrinu za tento mesiac.

Večer bola narodeninová party jednej z kórejských dievčat, Claire, na Rd 12 tak sme s Katkou vyrazili hlavne sa rozlúčiť s ostatnými. Bolo to pre mňa dosť smutné, všetkých som vyobjímala, sľúbili sme si návštevy, hojnú korešpondenciu a podobne, tak sa uvidí čo z toho bude.

No a zajtra ráno letím domov. Budík na pol ôsmu, o desiatej mi to letí do Mumbai... a potom Londýn, Bratislava a Košice.

Rozlúčkové party

Nedostali sme výplatu.

Obvykle chodieva v posledný deň mesiaca, ale tentoraz po nej v stredu nebolo ani chýru ani slychu.

My sme z toho boli samozrejme úplne vedľa, pretože sme ju chceli ešte minúť, a časť nebodaj zmeniť na valuty ktoré by nám pomohli na ceste domov... a výplaty nikde. Navyše v stredu bola naša rozlúčková party spojená s večerou v Exotice, a na tú sme peniaze ozaj potrebovali!! Ale ich nebolo.

Keďže streda bol náš posledný pracovný deň v STC, obedovali sme všetci spoločne v novej cafeterii... a na konci k nášmu veľkému prekvapeniu sme s Katkou dostali tortu! To som teda ozaj nečakala... ovšem torta sebou nesie určité nevýhody a bolo nám rozkázané že si ju musíme aplikovať na tvár, čoho sme sa potom zhostili pomerne zdatne, obe sme ledva videli a torta bola úplne všade :)) Fuj, to je ale mastný hnus! Moja pleť určite zaplakala, len s vodou to dole poriadne nešlo a mydlo nejak nebolo... tak až doma. Ale posedeli sme ešte až kým už nikto nevládal torty, a zvyšok sme rozdali v Bhaskare našim starým i novým kolegom.

Skúšali sme vybrať peniaze až do večera, ale bezvýsledne. Na Exoticu som si nakoniec požičala od Toreho (všetci sme si zvykli žiť tak nejak nadoraz, pretože výplata chodila so železnou pravidelnosťou takže sa nebolo čoho báť, navyše v strede týždňa...) ktorý mal peniaze za svoju predanú motorku takže nemal problém, a vyrazili sme večer do ulíc.

Rozlúčková party bola spoločná pre nás s Katkou a Jaimeho, ktorý odlietal vo štvrtok večer, ale v Exotice sme boli prvé my dve a chvíľu to vyzeralo že tam aj samy zostaneme. Potom sa našťastie pritmolili obvyklým indickým štýlom aj ostatní - povedali sme o pol deviatej, ale to sme tam neboli ani my s Katkou a prví hostia prišli tak okolo deviatej. Mali sme ale krásny stôl vonku, celú terasu len pre nás...

Pojedli sme, videli niektorých nečakaných a dlho nevidených hostí typu Shanthi, a presunuli sme sa okolo jedenástej k nám do bytu pokračovať v zábave.

A zábava to skutočne bola, party sa premenila na karaoke... ukončené zborovým spevom Time to say Goodbye, Jaimeho obľúbená ktorú si spieval dokonca aj v sprche (a to pekne hlbokým hlasom ako sa sluší a patrí...), a okolo pol tretej sme sa rozišli do svojich domovov pretože zajtra je pre poniektorých predsa len pracovný deň.

Pre nás ale nie, a tak sme si pospali pekne dlho, ja som si navliekla svoje zelené sárí a vyrazili sme s Torem do Cyberspace rozlúčiť sa so zvyškom CSG.

Moje sárí malo veľký úspech, tak sme sa vyfotili, oznámili že už neprídeme a vyvolali úplnú paniku. Steph dostala za úlohu nás zdržať v Cyberspace do štvrtej bez toho aby nám povedala prečo, a vzhľadom k tomu že bolo jedenásť usúdila že je to nemožné a vyzvonila nám že nám idú kúpiť darček atď.

S Katkou sme to ocenili ako pekné gesto, ale prišlo nám to trošku zvláštne.. nikdy sme s nimi nemali nejaké blízke vzťahy a zrazu takto... až nám to bolo trošku trápne.

No ale dali sme si obed v slávnej Cyberspace kantíne o ktorej Anca toľko fantazírovala, hneď som im začala závidieť keď som videla že ovocný tanier je len za 10 rupií, teda za polovicu toho čo v STC a pritom obsah je totožný :)

Pobudli sme s Tareqom a Saifom, potom so Steph, potom sme si vypočuli ako sa landlord snažil vymámiť 43 000 rupií od Davena a zvyšku obyvateľstva jeho bytu, a nakoniec sme sa teda slávne zišli v zasadačke či nejakej prázdnej miestnosti či kde, dostali sme koláč a darčeky - koláč nám Daven a Steph nežne inštalovali na tvár (Daven teda menej úspešne pretože mu polka spadla na moje sárí), rozkrojili sme ho, zjedli a rozbalili si darčeky - dostali sme sukne z Fab India, ktoré síce boli pekné, ale skúška na záchode prezradila že boli strihané na nejakú veeeľmi zvláštnu postavu, a tak sme sa rozhodli ich ísť vymeniť za niečo nositeľné.

No a cestou domov sa mi prihodila taká srandovná vec. Šla som sama rikšou od Hyderabad Central, a mala som peniaze presne vypočítané, pretože výplata neprišla ani prvého (Rishi nám oznámil že majú nejaké technické problémy...) a naše zásoby financií sa naozaj tenčili.

No a milý vodič rikše mi začal vykladať o svojom chorom dvojročnom synovi, ktorý nutne potrebuje operáciu a dvetisíc rupií zaplatí on, a tisícka je "balance". Pochopila som že balance mám asi zrovnať ja, ale s veselým úsmevom som milému vodičovi objasnila že peniaze nemám a sama by som ich akosi potrebovala. Tomu sa to nezdalo, a keď som mu ponúkla že teda zájdeme k bankomatu a ja mu ukážem čo tam mám, tak radostne prikývol.

Z bankomatu som vytlačila výpis na ktorom sa skvel môj zostatok 0.42 Rs, a podala ho vodičovi rikše. Ten jak predtým rozkvitol tak teraz zhasol, nahlas to prečítal a spýtal sa ma čo to je. Ja som mu oznámila že je to presne to čo si myslí a predsa som mu hovorila že na účte nič nemám.

Nato teda sadol za volant a vydali sme sa smerom k Rd 11. Milý vodič to ale stále nevzdával, a teatrálne si utieral slzu tu z jedného oka, tu z druhého. Na moju otázku že čo mám teda robiť keď peniaze nemám si len ďalej utieral slzy, a keď som sa ho spýtala či mám predať telefón aby som mu mohla dať peniaze radostne prikývol. Mne to nedalo a povedala som že možno by som mala niekde predávať svoje telo, a na to tiež radostne kýval že je to výborný nápad. Doporučila som mu teda nech to nakáže vlastnej manželke, ale na to kýval zas že to teda nie.

Nakoniec sa ma dotázal či jako nedostávam vreckové, a keď som mu vysvetlila že dostávam plat a vreckové nie je, tak už sme boli doma, ja som mu dala dvacku a rozišli sme sa.

Večer sme šli odprevadiť Jaimeho na letisko. Musím povedať že Jaime je obvykle vzor kľudu a pokoja, ale tentoraz bol nervózny jak pes, pobehoval horedole a rozhliadal sa kde sme, jak to že nejdeme a podobne... nakoniec sme sa ale všetci zišli, vyobjímali ho na šťastnú cestu a rozlúčili sa s prvým obyvateľom nášho bytu.

Niektorí z nás už po druhý krát :)

Večer bola v Easy Riderovi rozlúčková party pre Huberta, ktorý odlieta v piatok ráno, tak sme ho tiež šli pozdraviť, rozlúčiť sa, a vzali sme to jedným šmahom aj s Dominikou a Elayne, ktoré odlietajú do Thajska ale už ich neuvidíme.

Teda snáď ich ešte uvidíme, ale v Indii už nie.