Mamallapuram

Po tom co sme sa v piatok srdceryvne rozlucili s nasim srdciam tak drahym Sethuom (a skoro nestihli autobus pretoze sme boli nenazrane a nechceli si nechat ujst kolac) sme sa okolo stvrtej predsa len ocitli na Secunderabad Train station s nakupenymi mandarinkami a jablkami a pripravene na dva dni plne nicnerobenia, slnka, mora, morskych oblud a podobne...

Lenze...

Uz ked sme prisli na stanicu a sli na tabuli overit z ktoreho nastupista ide nas vlak sme odhalili tu zradu - vlak sice siel z prveho nastupista coz bolo prihodne, ale o hodinu neskor! Este ani nevyrazil a uz meskal! To nas podlomilo.

Na druhu ranu sme nemuseli dlho cakat. Len co sa dostavili Phillip, Carlos a Stephanie nam Carlos so sirokanskym usmevom zvestoval ze sa s nami nevracia naspat. Moja prva myslienka teda bola ze sa rozhodol si svoj pobyt v Mamallapuram predlzit a berie si dovolenku, ale pravda bola celkom ina. Po tom, co rano pozrel vlaky a zistil ze chronicky meskaju tak tri hodiny vdaka vytrvalym dazdom v Chennai, a po tom co ho Thiago telefonicky presvedcil aby teda napriek tomu siel, sa Carlos rozhodol naspat LETIET! A ako sa rozhodol tak aj spravil, v piatok rano si za Rs 3500 zakupil letenku Chennai - Hyderabad a zvysok vikendu stravil tym ze nam za zvuku zzzzum predvadzal pohyby naznacujuce start lietadla pripadne to co my doma pozname ako ostruhanu mrkvu (v Mexiku to znamena nieco celkom ineho, ale vyznam rovnaky - nie ze by bol teda Carlos z Mexika :)) a mal vecne nejake poznamky k nasej ceste vlakom pripadne k jeho ceste lietadlom.

Ked sme sa teda konecne pohli, cesta bola strasna. Kedze sme listky nekupili zrovna skoro, dostali sme same bocne horne lozka, ktore su ovsem kratsie nez tie normalne, a boli sme rozdeleni po celom vagone. Boli sme sice poriadne unaveni, takze sme si len chvilu citali, trosku poklabosili a zaliezli spat...

...a poniektori aj spali, ale nie ja. Snazila som sa najst vhodnu polohu celu noc, ale bez valneho uspechu. Nemohla som ani vystriet nohy (a samozrejme len co nieco nie je dost dobre mozne tak ma clovek pocit ze to je presne ta jedna poloha v ktorej by sa pohodlne vyspal a ziadna ina...) a rano som sa "zobudila" s bolestami vsade mozne a rozhodne nie doruzova vyspinkana. Zato ostatni si velmi pochvalovali ze lahli a spali - paskudy!

Teda rano... do Chennai sme mali dorazit okolo siestej, ale bolo dost po deviatej ked sme sa tam skutocne ocitli. Zobudilo nas ale slnko a krasne bezoblacne pocasie, ktore nas naplnilo optimizmom co sa nasho posobenia na plazi tyka :)

Na stanici sme si pomerne rychlo zabezpecili taxi na autobusovu stanicu ktora bola pekne daleko, a svizne sa premiestnili. Tam sme zistili ze bus do Mamallapuram ide z nastupista c. 5 na ktore sme sa teda premiestnili a zistili ze nas bus nie je expres. Sla som sa teda spytat na informacie ci je nejaky expres, pripadne kedy ide (a dozvedela som sa ze expres neexpres, je to jedno pretoze idu rovnako dlho - na moju otazku preco je to teda expres som uz odpoved nedostala) a ked som dosla spat, ostatni uz boli v autobuse a mavali na mna ze coskoro odide. Nasadla som teda a s radostnym ocakavanim sme vyrazili smerom k Mamallapuram po East Coast Road.

No a vtom to prislo - ked som chcela zaplatit krasnych Rs 20 za svoj listok, zistila som ze mi akosi chybaju fondy. A to nie preto ze by som ich uz bola vsetky vycerpala, ale preto ze akosi cela penazenka "is not there". Prehrabala som cely batoh osemkrat zhora dole a zdola hore, a nic. Listok mi teda zaplatila Katka, ale ja som bola z toho hotova - vsetky moje peniaze a kreditka v tahu (nie ze by na ucte teda bolo nieco co by pripadneho "nalezcu" nejak extra mohlo potesit, ale...).

Rozhodla som sa vratit a pozriet sa ci som nahodou penazenku nenechala na informaciach, ale chlapik nielen ze nehovoril anglicky (takze sa ma len pytal kam chcem ist a poslal ma na nastupiste c. 5 a dalej sa so mnou nebavil) ale potom ked som mu za pomoci miestnej damy objasnila svoj problem tak sa len smial, zakrutil hlavou a ja som pochopila ze aj keby ju nasiel, tak predsa nebude tak blby aby mi ju vracal. Odoslal ma oproti k policajtom, ktori po tom co ma poslali na nastupiste c.5 a mne sa podarilo im horkotazko objasnit ze tam nechcem mi povedali nech idem na policajnu stanicu na prve poschodie - a keby som nahodou usudila ze to nema ziadny zmysel, tak ma tam agilny okoloiduci za rucicku odviedol.

Na policajnej stanici pre zmenu ziadny z policajtov nehovoril anglicky, takze ma poslali na nastupiste c.5, kam ja som zavile odmietla ist a nadalej sa dozadovala pozornosti. Navela si teda vzal papier, ze si poznaci moje udaje... vysvetlila som teda ze som prisla o penazenku a ci ju nahodou niekto nevratil (optimistka :)). Chcela som len vediet ano/nie a ist, pretoze mi bolo jasne ze ked ju doteraz niekto nevratil tak ju niekto slohol a ten ju nevrati celkom urcite. Ale papier naznacoval nieco ako zapisnicu... tak som si teda povedala ze dobre, sak nemam co stratit, a rozhodla sa podrobit sa vysluchu.

Bola som dotazana ako som sa dostala na autobusovu stanicu. Tazko, pretazko som vysvetlila ze som prisla taxikom z vlakovej stanice na ktoru som prisla vlakom z Hyderabadu.

Dalsia otazka znela "What was the number of the cab that brought you here?"

To som nevedela ci sa mam smiat alebo plakat.

(ked som to potom vykladala v Mamallapuram, Paolo podotkol ze som mala vytiahnut papier kam si zapisujem vsetky cisla taxikov a riksi a ocitovat to aj s popisom vodica, a Carlos mi povykladal ako ked on si zabudol v riksi batoh tak prva otazka na vodica bola "How was he?", nacoz poskytol popis - maly, cierne vlasy, fuzy, nohavice a kosela, a okolo stalo asi len dvadsat takych chlapov)

Nastastie sa potom nasiel pan ktory tiez mal nejaky problem, vysvetlil moj problem komisarovi, zanechala som svoju adresu a telefon, na moje mile prekvapenie bola dotazana ci sa mam ako vratit do Hyderabadu (tato otazka mi predtm vobec neprisla na um ale ked som si to predstavila tak mi teda nebolo do smiechu) a bola prepustena.

Chytila som dalsi bus do Mamallapuram (nastastie idu kazdu pol hodinu, alebo skor jak sa im chce ale tak dva do hodiny) a okolo tretej uz sedela v restauracii a objednavala si mixed seafood noodles.

Zoznamila som sa s pritomnymi - z obrovskej party ktora dorazila z Bangalore (neprehanam, tak 20 ludi minimalne) tam boli Paolo a Giuliano, Brazilci a Carlosovi spoluziaci z vysokej, a vacsina nasej malej ale vyznamnej vypravy (ktora citala 5 osob: my s Katkou, Stephanie, Carlos a Phillip). Ostatni boli z roznych dovodov nepritomni, ale pomaly sa trusili a pozonamovali sme sa. K svojej hanbe musim priznat ze som si nezapamatala ani polovicu mien, ale vyznamne osoby ktore maju dalej vacsiu ci mensiu rolu v nasich zivotoch boli zmieneni Brazilci a Eric zo Spanielska ktoremu sa dost intenzivne paci Stephanie (ktorej sa ale nepaci on a tvrdi o nom ze je divny, zato sa jej paci Paolo ktory mal kratucke vlasy, odstavajuce usi ale bol hrozne mily dobry srandista). Este tam boli nejaki Brazilci (tusim), holky z Ukrajiny a Ruska, jeden chalan z Dubaja a plno dalsich osob - dokonca dvaja Cesi! Na vecer potom prisli este aj trainees z Chennai, takze vecer uz nas tam bola celkom signifikantna kopa.

Pocas toho co sme jedli prsalo, a ked sme dojedli tak znova, takze mora sme si teda neuzili. Zato nam Paolo porozpraval skvelu historku ako sa v Malajzii osprchoval na zachode v KFC pomocou maleho vodovodu s odmerkou ktoru domaci pouzivaju po vykonani potreby - spolu s komentarom ze backpacing je sposob rozmyslania. Katka sa z toho nevedela spamatat este hodinu a zakazdym ked nanho pozrela tak vyprskla, ale rozhodne si tym ziskal jej srdce :)

Po obede som sla zavolat do ICICI aby som si zablokovala kartu (poznajuc dobu ktoru tu vsetko trva som sa rozhodla neriskovat ze by mohla byt odblokovana ked mi v stredu pride vyplata) a zverila som sa do ruk operatoriek. Tore mi poslal cislo uctu, Katka poskytla cislo na ktore mam zatelefonovat, chlapik na recepcii mi ho vytocil a potom uz bolo len na mne aby som sa prebojovala k spravnej operatorke. Hovorila som asi s piatimi, z ktorych ziadna nezabudla zdoraznit ako velmi ju mrzi ze som prisla o kartu, nicmene prepojila ma na niekoho ineho... nakoniec sa mi podarilo dostat k osobe ktora mi k mojej ulave oznamila ze karta bola zablokovana. Som teda zvedava kolko tento spas bude stat...

V izbe som teda nahodila bikini a vratila sa za ostatnymi na plaz (ktora bola len par metrov...) aby som zistila, ze medzitym na pat sekund vyslo slnko coz bolo dost na to aby sa vrhli do mora, a teraz sa susia. No ale som si povedala ze ked uz som tu, sup do mora! Bolo teda pekne rozburene takze o plavani sa neda hovorit, ale zato teple jak kafe :) Posedeli sme este na plazi, a okolo pol siestej sme si objednali jedlo na vecer aby sme urychlili dobu pripravy, a odisli sa osprchovat a skraslit na vecer :)

Osprchovanie bolo hotove razdva, kraslenia sa vela nekonalo, a tak sme okolo siestej vyrazili objavit mesto (inymi slovami, omrknut co tu maju v obchodoch :)). Steph sa poriadne rozsupla ked si kupila suknu, dvoje topanok, nausnice a retiazku pre sestru. My s Katkou sme zostali pri topankach, ktore sme kupili v obchode kde sa priamo vyrabali, vsetkym nam uzasne sedeli a nevedeli sme ktore si skor kupit :) Nakoniec sme si vybrali a to uz bol cas ist do restauracie skonzumovat nasu objednanu veceru.

V restauracii sme mali rezervaciu pre asi 30 osob, ale napriek nasmu nakupovaniu sme tam s Anou, ktora pracuje pre Satyam v Chennai, boli prve. Objednali sme si drinky a trpezlivo vyckali prichodu ostatnych, ktori sa trusili po dvoch troch styroch...

...zlupli sme skvelu veceru, so Steph sme si dali napoly spagety s roznymi morskymi obludami a vyprazane kalamare s hranolkami, Katka si dala hovadzi steak a este tam boli nejake zraloky tuniaky a ine divne ryby :) Najedli sme sa do sytosti a na rad prislo doplnenie tekutin...

...tejto ulohe sme sa venovali nadmieru svedomito, doslo aj na "drinking games" ktora v nasom pripade bola dost stupidna, ale o to zabavnejsia :) Z restauracie sme sa okolo polnoci, kedy uz zatvarali, vypravili rovno na plaz (medzitym sme prisli o Anu, ktora bola sice Monikou a Torem poverena zhromazdit informacie o nasom chovani v Mamallapuram a podat spravu, ale uz o pol desiatej odisla spat), kde sme po dlhom hladani dreva rozlozili ohen, rozlozili sa prinom a uz nasucho vegetovali, kecali a snazili sa umravnit miestnych ktori si akosi viac prihli a potom boli az prilis priatelski.

Ha, a dozvedeli sme sa koho pobozkal Carlos! Tuto otazku sme nastolili uz v restike, ale vraj jeho zivot je otvorena kniha a on nema ziadne tajomstva bla bla bla a nechape co sa pytame, tak sme sa ho teda spytali rovno, koho? a on nam to povedal! Nejaku mexicku slecnu ktora tu studuje a je kamoska s Ricardom (zjavne preto to vedel) ale ja som si za nic na svete nevedela spomenut ako vyzera a ktora to vlastne je. Tak mi ju Katka musi ukazat na fotkach... a hovorila som si ako bude Ricardo lutovat ze nas uz nemoze dalej natahovat pretoze si to vyslovene uzival :).

Okolo stvrtej sa Steph odobrala spat, a my sme zhromazdili uhliky z ohna, a odtransportovali ich na hotel k chalanom, kde osoba z Dubaja postavil provizornu vodnu fajku z dvojlitrovej flase, dvoch trubiek, jablka a staniolu. Tabak teda mal z domova nejaky jablkovy, ale ked sme to zariadenie videli tak sme boli fascinovani, a nemenej fascinovani sme boli ked sme zistili ze funguje! Tak sme si teda dali... obzvlast Thiago sa od nej akosi nevedel odtrhnut, a potom este Paolo spravil video odhalujuce konstrukciu tohoto vynalezu. Nedivila by som sa keby si chalani nieco takeho v Bangalore postavili, taki z toho vyzerali nadseni :)

A po vodnej fajke... no staci povedat ze sme este okusili teplotu bazenu v nasom hoteli (smrtelne nizka), teplotu ohnika na plazi (prekvapivo vysoka), zhliadli vychod slnka a do postele sa dostali az po siedmej :)

Ale vstali uz o pol jedenastej, zobudili chalanov a sli sa naranajkovat. Kedze o pol tretej sme musli opustit Mamallapuram, zvolili sme variantu velke ranajky a ziadny obed, a ako sme povedali tak sme aj ucinili. Mali sme vajicka na rozny sposob (okrem sialeneho Nora ktory si tvarou v tvar omelete so skutocnym syrom a uzasnej palacinke s nutellou dal indicke ranajky) a spominane palacinky, poniektori aj so zmrzlinou, a vratili sa na plaz... hrali na gitaru... a len tak sa spamatavali.

S Katkou sme sa este sli prejst k miestnej pamatihodnosti ktora sem pritahuje tolko turistov, chram rovno na plazi, ale dnu sme nesli a dalsie atrakcie sme ani nevideli. Konstatovali sme ze plaz je na indicke pomery uzasna ac hocikde doma by musela byt povazovana za neuveritelne spinavu, a okrem toho bola plna rybarskych lodi, ale akosi nam to vobec nevadilo. Videla som krasneho ziveho kraba a skaredu mrtvu rybu, plno krav ktore sa vyskytuju (ako vsade v Indii) aj na plazi - neviem preco ma to prekvapilo ked su inak vsade, male obludky ktore sa zakopavaju do piesku a dokonca sme nasli aj peniaze :)

Domov sa nam TAK nechcelo! Ale co sa dalo robit... o pol tretej sme sa so vsetkymi rozlucili a so slubom skoreho stretnutia v Hyderabade sa odobrali vyzdvihnut batozinu a chytit autobus do Chennai (DVE hodiny!). Cestou sa nas este snazili zastavit predajcovia vsetkeho mozneho, ale ako konstatovala Katka tak kazdy mame svoju vyhovorku - ona minula privela na alkohol, mne ukradli penazenku...

Bus sme stastne chytili, na letisku vysadili Carlosa (este nez sme sadli do vlaku tak nam poslal smsku ako mu mozme zamavat do lietadla. Ocakavali sme dalsiu az dorazi domov ze uz je v teplej postielke, ale nic! Zeby zostal v Chennai? :)) a sami skoncili na autobusovej stanici.

Opat sme teda celili otazke ako zohnat riksu naspat. Predplatena budka tam tentoraz nebola, tak sme boli odkazani len na svoje vyjednavacie schopnosti. Nastastie sme uz tusili kolko to asi ma stat podla cesty sem, ale prva ponuka manika ktory nas videl vystupovat z miestnej (!!!!) linky nas aj tak priklincovala k zemi a donutila hystericky sa rozosmiat - za cestu ktoru sme absolvovali za Rs 75 si zapytal Rs 800. OSEMSTO! Myslim ze to je indicky rekord :)

Nakoniec sme to zvladli za sto, ale museli sme vystriedat dve rikse pretoze prva akosi nechcela nastartovat, potom co ju roztlacili jej zdochol motor a ked sme nasadli a napriek intenzivnej snahe troch Indov nenastartovala, tak uz sme sa vykaslali na ich one second, one second, zastavili prvu na ulici, nasadli a uz sme sli.

Na stanici sme boli dokonca s drobnym predstihom, tak sme stihli nakupit proviant na cestu, potom absolvovali nekonecnu cestu k svojmu vagonu (mali sme S12, a museli sme prejst od lokomotivy, tri na sedenie, tri AC, a potom samozrejme vsetkych 12 sleeperov), a usadili sa do svojich kukani. Bol to ale uplne novy vagon, krasne modry, s drziakmi na vodu a cisty, dokonca so zabranami proti spadnutiu! Neviem tiez ci to bola nasa predstavivost, ale bol aj akysi pohodlnejsi, tichsi a menej smradlavy, takze sme po veceri este chvilku preberali svoje zazitky, konstatovali ze co sa stalo v Mamallapuram, zostane v Mamallapuram a rozisli sa za ucelom spanku - naozaj netrvalo dlho kym sa dostavil, a spinkali sme az do Hyderabadu :)

Celkove vzate sme museli konstatovat, ze napriek tomu ze osud bol proti nam a staval nam do cesty kdeake prekazky - meskajuci vlak, strata penazi, ziadne slnko... tak sme si vylet hrozne uzili a velmi sa nam pacilo. Druzba s Brazilcami bola posilnena, padol prislub dalsej navstevy v Hyderabade...

...ale po prvykrat v Indii som si uvedomila nevyhnutnost lucenia. Poniektori sa po Vianociach, alebo priam este pred Vianocami vracaju domov, a je mala sanca ze sa potom este vratia do Indie - zrejme budu prideleni na projekt niekde do zahranicia. Do tejto kategorie spadaju skoro vsetci Brazilci z Bangalore, takze je dost pravdepodobne ze ich navsteva v Hyderabade bude nase posledne stretnutie na dost dlhy cas... my s Katkou sme samozrejme akcne zeny ktore tuzia vyrazit do Juznej Ameriky, ale kedy na to dojde, to je uz druha vec :) Tu v Hyderabade som si to ani neuvedomila, pretoze s ludmi z predoslych davok som sa zas tak velmi nezblizila, a vacsina z nich si pobyt predlzuje, takze zatial som sa nestretla s nikym kto by mi presne oznamil datum kedy leti domov a hotovo. No ale na to tiez dojde...