Hampi

V piatok o 17.40 sme sa slavnostne a v takmer plnom pocte (zradni Jaime a Anca dali prednost firemnej party v sobotu na ktorej im bolo doporucene sa zucastnit a ziadne nase nareky s nimi nepohli) sme sa tentoraz bez vacsich problemov nasackovali do vlaku. Mali sme pre seba cele kupe plus dve lozka, takze sme si cez seba rozne povykladali nohy a zacali konzumovat zasoby na cestu, pozostavajuce hlavne z roznych druhov keksov, pripadne ovocia. Bolo nas teda spolu osem, okrem okliesteneho zvysku nasho bytu Stephanie, Marie, Massimo a Carlos.

Cesta ubiehala pomaly, slabsi jedinci rychlo odpadli na loze a drsne jadro si skratilo cas (ako inak) hranim Janifu... ale okolo desiatej sme uz vsetci zalahli a tesili sa na 5.10 kedy bol predpokladany prichod do Hospetu.

Pol hodiny pred tymto roztomilym casom ma Tore svedomito zobudil, nicmene na moju otazku ci vlak meska povedal ze samozrejme ze nie, pretoze toto je India... meskal len asi tristvrte hodiny, takze o siestej uz sme dychali cerstvy hospetsky vzduch. Pomerne rychlo sme si dohodli riksu za pomerne premrstenu cenu (Rs 100) a frcali do 9km vzdialeneho Hampi Bazaaru, ktore je vychodiskom pre navstevu ruin.

V Hampi Bazaari sa opakovala historia z Aurangabadu kedy sa vsetci snazia nalakat ubohych turistov do toho ICH hostelu ktory je najlepsi najkrajsi s tecucou vodou studenou i horucou po cely den... nakoniec po dlhej debate a neschopnosti rozhodnut sa sme vybrali Padma's, ktory bol v Lonely Planet vyhodnoteny ako dobry, nicmene asi najdrahsi hostel v Hampi. Ale izby boli pekne, a majitelka nas nalakala na vlastnorucne pripravene ranajky.

Rano sme teda zahajili sprchou a ranajkami, ktore boli trosku zmatene ale dobre, a tiez sme sa zoznamili s prvymi z dlhej rady predajcov pohladnic, sprievodcov a nalepiek - deti skolou povinne, ktore ovsem do skoly zrejme casto nezavitaju. Pomerne rychlo sme sa dohodli ako si rozvrhneme program na dva dni - prvy den obideme riksou platene pamiatky, to znamena Zenana, Elephant stables a Vittala temple, ktore su od seba pomerne vzdialene ale funguju na jeden listok, a druhy den teda potom na bicykloch ci motorkach obideme zvysok, cize hlavne Hanuman temple a uvidime co este po ceste objavime.

Dohodli sme si riksu a dokonca aj sprievodcu, ktory nam potom poskytoval vyklad pri roznych druhoch ruin. Zenana bola zenska cast palaca, ktory v Hampi kedysi staval (dost davno teda), a pozostavala z maleho chramu, kopy ruin a krasneho travniku ktory chalani hned vyhodnotili ako vhodny na futbal a lutovali ze nemaju moznost si zahrat. A vedla - rastlinky podobne marihuane!! Ovsem vraj bavlna. No ktovie...

Predtym sme ovsem museli kupit listky... za ktore nam pre zmenu chceli nauctovat Rs 250, napriek tomu ze na tabuli bolo jasne napisane "Indian citizens" ktorym by sme s nasim skvelym police registration papierom mali byt akoze rovni. I zacali sme sa hadat, ale nic nepomahalo. Navrhla som aj pasivny protest, vytvorit frontu aby si nikto iny nemohol kupit listky a potom snad uznaju nasu pravdu, ale nepomohlo. Ostatni turisti neboli k nasmu strajku solidarni, a pako v okienku nam nakoniec ponukol ze mozme ist za jeho sefom ktory sedi bohvie kde, a az od neho donesieme papier ze nam smie predat normalne listky, tak on nam ich teda da. To sa nam ale nechcelo, takze sme nakoniec museli vycalovat nekrestansku sumu, ale chlapikovi sme pripravili pernu chvilku a od Massima sa dokonca dozvedel ze je fasista rasista a ze nas diskriminuje :)

Potom sme sa presunuli do Vittala temple, ktory bol obrovsky a dost zachovaly. Mali v nom take specialne stlpy, ktore su obkolesene mensimi stlpikmi, a ked sa na jeden zatuka a k druhemu sa prilozi ucho, tak je pocut rozne zvuky - uzasne.

Stade sme sa uz po vlastnych pobrali naspat domov, okolo roznych stanockov a predajcov bananov a caju, a minuli sme aj stanovisko lodiciek, teda ak sa to vobec da nazvat lodickou - je to taky kruhovy ufoidny utvar vyrobeny zo spletenych plochych driev a obalene tusim dehtom? Netusim. Kazdopadne to vyzeralo dost exoticky a aj sme chceli sa vybrat na vylet, ale bolo nam oznamene ze dnes uz nie. Tak sme si aspon v blizkej restauracii dali lassi a nieco na zub, ale neboli sme spokojni.Po chvilke sme dorazili do mesta, a vzhladom k tomu ze nebolo ani pat, a po ceste sme boli dost utahani sme rychlo dospeli k rozhodnutiu sa osprchovat, na chvilku natiahnut a okolo pol siedmej vyrazit do Mango Tree, restauracie ktora nam bola doporucena jak Lonely Planet, tak predchadzajucimi navstevnikmi Hampi.

Ale to sme po ceste nemohli najst obchody... takze dievcata sa oddelili aby dostali svoj shopping time, zatial co chalani a Katka vyrazili do hotelu. Shopping bol uspesny, hlavne co sa tyka "fisherman pants", coz su nohavice typu "one size fits all" pretoze v pase su asi tak dvojnasobne siroke nez by mali byt a stahuju sa snurkou takym podivnym sposobom... ale su hrozne pohodlne, takze po vcerajsku uz ich mame okrem Katky, ktora je stale nedotknuta indickym stylom obliekania, vsetky. Dievcata este nakupili nejake dalsie veci, ale mne uz nesedeli tak som sa vybrala naspat do izby, a len co som sa ulozila do horizontalnej polohy tak som chrnela.

Zobudili ma az Stephanie a Monica ktore sa vratili z nakupov a dali signal k odchodu do Mango tree... slo sa cez bananovy sad, a este ze Carlos mal spravy od predchadzajucich vyprav a kupil baterku, inak neviem neviem. V restauracii samotnej sa sedelo vonku pod inkriminovanym mangovym stromom, sedeli sme na rohoziach na zemi a stolik bol len trosku vyvyseny, a jedlo bolo skvele a lassi este lepsie, vyber ohromny... no uzasne. Na mangovom strome mali zavesenu hojdacku, ktora sla az nad rieku - pripominala mi take tie zabery z Odviate vetrom ako sa Scarlett hojda na hojdacke... no romantika. K tomu plno svatojanskych musiek..

V nedelu sme sa teda vypravili na dlhsi vylet, a vyvstala otazka ako sa premiestnit. Stephanie, Marie, Tore a Monica mali jasno v tom ze chcu na motorku, teda skor na taky maly skuter. Katka a Carlos mali jasno v tom ze na taky pekelny stroj nesadnu a chcu bicykle. Ja som chcela na skuter, nicmene som potrebovala niekoho to by ho riadil - a to mal byt Massimo, ktory ale necakane zmenil plany a rozhodol sa pre bicykel - takze som bola jasna aj ja. I vybrali sme si vhodne stroje a vyrazili smerom k Vittala temple.

Ked sme dosli na stanovisko lodiciek, tak sme sa po urcitom dohadovani nakoniec dohodli na cene Rs 30 osoba plus bicykel, a cakali sme co bude. Ked prislo len JEDNO ufo, tak sme boli dost zdeseni, a nad nedostatkom taktiky nakladaca este viac, pretoze vsetky lahke bicykle hodil na jednu stranu, vsetkych tazkcyh ludi nakomandoval na druhu, takze sme sa dost nahynali, potom nabral este troch neplatiacich pasazierov, sam naskocil a slo sa. Bol to teda adrenalin... ale vystupili sme suchou nohou (sice nie so suchym zadkom, ale pre zmenu bolo tak horuco, ze to nebol ziadny problem).

No a potom to zacalo.. Massimo stretol jakehosi talianskeho jogina, ktory tam vegetoval v jakomsi chrame, takze sme nanho museli cakat kym sa vysomari a pride... potom sme pomerne bez problemov dorazili pod Hanuman temple, coz bol nas ciel pre tento den. Tam sme odlozili bicykle a po nekonecnych schodoch sa vybrali hore... este predtym Massimo kupil banany a oriesky pre opice ktorych tam bolo viac nez dost, ale stacilo balicek neopatrne odlozit na pol minuty, a uz tu bola opica ktora balik uchmatla a sezrala.

Vystup hore bol narocny, hlavne preto ze bolo tesne po poludni a z nas sa lialo jak nikdy v zivote... nez sme vyliezli az hore, tak sme boli mokri ako mysi. Hore sme boli mierne sklamani, pretoze namiesto uzasneho chramu inzerovaneho v Lonely planet (vratane fotky) tam bola len opryskana biela budova, v ktorej skolske decka spievali s bubienkom.. ale vyhlad bol nadherny, a potom sme dokonca objavili aj miesto odkial bol chram odfoteny v LP.

Cestou dole sme stretli motorizovany team, ktory vyzeral dost znicene a vykladali nieco o havarii - zjavne Monica (od tohto incidentu znama ako Schumacher) sa pokusala prvykrat v zivote riadit skuter, a dopadlo to tak ze po necelych 20m narazila do stojacej a celkom novej rikse, ktorej vodic ked videl prvu preliaceninu tak bol vraj zniceny. Dokonca prisla vraj aj policia, ale chlapik zas odisiel a nez sa stihol vratit tak vnutili vodicovi peniaze a zmizli. Okrem toho im este aj dosiel benzin (ktory sa v Indii dodava v plastovych flasiach... to uz som videla aj v riksi, ze vodic vytiahol spod sedadla plastovu flasu a dolial z nej benzin do motora) a sli nejakou hroznou oklukou... no zabavne.

My sme sa z kopca rozhodli vratit po moste ktory sme videli zhora, lenze ked sme k nemu po pol hodinke jazdy dosli, zistili sme ze tento triumf indickeho stavitelstva sice na jednej strane zacina, na druhej konci, ale akosi niekto zabudol tieto dve strany spojit, takze v strede bola desatmetrova diera. Pod mostom vsak prekvital business, takze sme opat vyuzili sluzieb prevoznikov (boli sme svedkom dokonca prepravy motoriek na tych podivnych lodickach...) a potom sa vratili domov rovnakou cestou ako v sobotu.

Ked sme vratili bicykle bolo este skoro, tak sme sa rozhodli navstivit chram v Hampi - vstupne stalo Rs 2, okrem toho sme za Rs 1 museli odlozit topanky, a ked sme vosli dnu, tak tam bol zivy slon! Ked sme mu do chobotu dali par drobnych, tak sme obdrzali "elephant blessing" - slon nas chobotom tapol po hlave. To bol teda zazitok :)

Potom sme si dali v hoteli obligatnu sprchu, ktoru sme uz ozaj potrebovali, a pomaly sa vybrali na miesto stretnutia s druhou polovicou nasej kompanie - Mango tree. Ti uz tam na nase prekvapenie boli, pretoze nasli iny prevoz pobliz, tak sme sa s nimi zvitali, objednali si opulentnu veceru a kvasili tam dobre dve hodiny kym sme skonzumovali hlavne jedlo, par lassi a samozrejme dezert - palacinku s nutellou a bananmi... jaj to bolo dobre... ozajstna tenka palacinka! Nam nam.

Pred deviatou sme boli naspat v hoteli, kde uz sme potom len cakali na odchod do Hospetu kde je najblizsia vlakova stanica, aby sme tam neboli prilis skoro - nas vlak mal odchod az o 22.45. Samozrejme mierne meskal, ale 10 minut je este v pohode, hlavne na Indiu :) Porovnali sme si spaleniny od slnka - kazdy si ich vyvinul niekde inde, ja usi ruky a nohy medzi sandalami a samozrejme nos, napriek opalovaciemu kremu, Tore a Stephanie, neohrozeni vodici skutrov, mali opecene ruky a tvar, ale ruky bez prstov tak ako drzali riaditka, Monica nohy, Carlos chrbat a tvar a Massimo tak nejak komplet okrem noh. Len Katke sa podarilo vyviaznut viacmenej bez spalenin...

Cesta bola lepsia nez sme ocakavali, vzhladom k velkemu fyzickemu aj psychickemu napatiu sme vecer zaspali ako zabiti.

Pridavam este link na vyber fotiek z Hampi...