Cesta domov

Ráno som sa zobudila na to že Katka hartusí, a na môj dotaz čo sa deje vyhlásila že idú s Nicom na cyklistický výlet, rozlúčila sa so mnou a už jej nebolo.

Tým padla moja posledná nádej na to že ma niekto odprevadí na letisko, a tak som si ešte prispala, zbalila posledné saky paky a po ôsmej pomaly, ale isto vyrazila na letisko.

Rikšu som zohnala až na Rd 10 a ešte k tomu nejak nechceli na letisko, ale nakoniec som predsa len nejakú stopla ktorá ma tam vzala, na letisku prešla check-inom kde ani nepípli na moje dve príručné batožiny, rovnako na security checku, a o desiatej sa naše lietadlo skutočne vznieslo do vzduchu a ja som opustila Hyderabad.

V Mumbai sme boli načas, tak som našla bus ktorý ma vzal na medzinárodný terminál, tam som zmenila posledné rupie za eurá (spočítali mi to presne, dostala som aj nejaké drobné mince), opäť sa nalodila na lietadlo a o 13.30 opustila Indiu.

Do Londýna som letela s Jet Airways, a ač som sa obávala ako to lietadlo bude vyzerať, bolo to úplne zbytočné. Lietadlo bolo skvelé, pohodlné, mala som vlastnú obrazovku a na výber z x filmov, indických aj zahraničných... začala som s Brokeback Mountain, ale keďže to bolo akési tmavé, a mne sa obrazovka leskla tak som nevidela vôbec nič, kovbojským prízvukom som tiež nerozumela, tak som sa po asi pol hodine vzdala bez boja a zhliadla namiesto toho Rumor has it s Jennifer Aniston, ktorej som rozumela výrazne lepšie.

Po hollywoodskom trháku som sa dala zlákať na Salaam Namaste ktorý som nevidela keď bol v kinách v Indii tak som si povedala že to doženiem aspoň teraz, a usúdila som že už mi asi mäkne mozog keď sa na to dívam dobrovoľne. Ale zvládla som to celé, a zavŕšila svoju filmovú seancu s The Constant Gardener, ktorému ale usekli poslednú tak minútu lebo sme už pristávali v Londýne.

Tam som si na Heathrow vyzdvihla svoju batožinu, prebojovala sa sústavou tunelov k autobusovému terminálu, zakúpila si lístok na Stansted a hodinu a pol si počkala.

Na Stansted som sa dostala okolo pol jedenástej, a keď som zistila že úschova batožiny stojí 5 libier kus, tak som sa pripojila k cestovateľom ktorí pospávali na lavičkách obkolesení svojimi kuframi. Naaranžovala som sa okolo opierok na sedadlách, jednu ruku prehodila okolo svojej batožiny na vozíku a po ani neviem koľkých hodinách (časový posun je zlá vec) sladko zaspala.

Zobudila som sa okolo pol piatej a už sa mi nechcelo spať, tak som sa dala do reči s dvoma Slovenkami z ktorých jedna tiež letela do Bratislavy... príjemne sme strávili čas do pol šiestej kedy otvorili check-in a prešli ním.

Na môj batoh nepovedali ani slova ač mal 2kg nadváhu, a moju príručnú batožinu si nevšimli.

Potom som si ale ja všimla že ju nemám označenú ako Hand Luggage, a tak som sa vrátila k check-inu aby som vysomrovala nálepku a zároveň ich presvedčila že v batohu mám len notebook a teda sa to neráta ako hand luggage.

Pani bola chápavá, ale poslala ma na security check, odkiaľ ma poslali nazad a ešte mi zákerne na letenku napísali heavy. Tak som si prezula topánky do pohoriek, a zadúfala že by to mohlo stačiť, a už som skoro prešla, ale vrátili ma s tým že tu mám poznámku heavy a nech sa nesnažím o také finty.

Tak som prebalila veci tak aby som podala svoj batoh a prešla s tým ťažším kusom batožiny, teda kufrom. Ten mal 13kg, a batoh 7kg, ale nakoniec mi ho teda pani vzala, napísala že mám zaplatiť nadváhu za 6kg a tak som roniac krokodílie slzy zmenila svoje eurá na libry, zaplatila 30 libier za nadváhu, vzala notebook pod pazuchu a prešla security checkom.

Heh, s notebookom pod pazuchou som tam nebola jediná :)

Potom už to šlo splavne, lietadlo letelo načas, v Blave som si vyzdvihla batožinu, premiestnila sa na domáci terminál (pričom ale vozík som musela ísť vrátiť na medzinárodný pretože bol na mince, a na domácom boli zdarma tak som ho nemala k čomu pripnúť), podala svoj batoh pričom na moje dve príručné batožiny nikto ani nepípol, konečne zavolala Mamutovi, a napodiv včas sme opustili Bratislavu.

Ledva nám pilot oznámil že sme dosiahli letovej hladiny tak asi o dve minúty už hlásil že sme zahájili klesanie, a za 40 minút som bola doma.

Pred odchodom

V piatok sme konečne dostali výplatu!

Tak sme sa s Katkou potešili a vyrazili nakupovať.

Nakúpili sme toho teda dosť, ja som našla napodiv aj čierny kufor Samsonite aký mal Tore a aký som sa rozhodla si aj ja kúpiť - nikde nemali čierny, ač v Hyderabad Central keď som sa spýtala tak samozrejme odpoveď bola okamžite yes ma'm, a až potom sa začal predavač pozerať že či ho ozaj majú a kde. A nemali. Ale zachránili ma v Lifestyle, tak som ho kúpila, naložila doňho svoje ostatné nákupy a vyrazila domov.

Teda ostatné nákupy boli tiež vtipné, hlavne som sa rozhodla si kúpiť nabíjačku na baterky a keď som sa snažila vymámiť z predavača informácie že či majú AAA batérie tak ma presviedčal najprv že predsa mám štyri AA tak načo sú mi AAA, a potom dokonca prišiel s prevratnou teóriou že mám pribalené dve AA a dve AAA, pričom tam boli štyri úplne identické baterky. No čo na to povedať...

Vyčerpaná nákupmi som sa vrátila večer domov, zašla si ešte do Kantonu po niečo na zub a strávila večer pri telke s Torem a Monikou - zajtra nám vezmú nábytok tak si ho ešte musíme užiť kým ho máme :)

V sobotu sme balili ako divé, a doobedu som sa vybrala na poštu v Secunderabade poslať svoje knihy, a potom s Monikou pozrieť do obchodov s látkami že by som si ešte nejaké látky vzala domov. Knihy mi zabalili výrazne lepšie než v Abids naposledy, a za rovnakú sumu, tak som si vynadala že som neprišla aj predtým, prekliala predavača v Abids ktorý to zabalil pekne šmejďácky a šli sme sa pozrieť na tie látky.

Cestou sa mi ešte podarilo kúpiť jedny topánky ako darček v čož som ani nedúfala, kúpili sme nejaké látky (teda konkrétne látky na blúzky od sárí a obávam sa že predavačky nechápali čo robím a dívali sa na nás ako na blbé) a šli sme domov.

Tam už nebol žiadny nábytok okrem matracov na ktorých sme sa ešte mali vyspať do nedele, Tore s Monikou už boli tiež odsťahovaní k Anke a Rodrigovi... ešte musím udeliť verejnú pochvalu nášmu landlordovi ktorý nás síce chvíľu naťahoval ale vyplatil nám celú zálohu na byt okrem 500 Rs na účet za elektrinu za tento mesiac.

Večer bola narodeninová party jednej z kórejských dievčat, Claire, na Rd 12 tak sme s Katkou vyrazili hlavne sa rozlúčiť s ostatnými. Bolo to pre mňa dosť smutné, všetkých som vyobjímala, sľúbili sme si návštevy, hojnú korešpondenciu a podobne, tak sa uvidí čo z toho bude.

No a zajtra ráno letím domov. Budík na pol ôsmu, o desiatej mi to letí do Mumbai... a potom Londýn, Bratislava a Košice.

Rozlúčkové party

Nedostali sme výplatu.

Obvykle chodieva v posledný deň mesiaca, ale tentoraz po nej v stredu nebolo ani chýru ani slychu.

My sme z toho boli samozrejme úplne vedľa, pretože sme ju chceli ešte minúť, a časť nebodaj zmeniť na valuty ktoré by nám pomohli na ceste domov... a výplaty nikde. Navyše v stredu bola naša rozlúčková party spojená s večerou v Exotice, a na tú sme peniaze ozaj potrebovali!! Ale ich nebolo.

Keďže streda bol náš posledný pracovný deň v STC, obedovali sme všetci spoločne v novej cafeterii... a na konci k nášmu veľkému prekvapeniu sme s Katkou dostali tortu! To som teda ozaj nečakala... ovšem torta sebou nesie určité nevýhody a bolo nám rozkázané že si ju musíme aplikovať na tvár, čoho sme sa potom zhostili pomerne zdatne, obe sme ledva videli a torta bola úplne všade :)) Fuj, to je ale mastný hnus! Moja pleť určite zaplakala, len s vodou to dole poriadne nešlo a mydlo nejak nebolo... tak až doma. Ale posedeli sme ešte až kým už nikto nevládal torty, a zvyšok sme rozdali v Bhaskare našim starým i novým kolegom.

Skúšali sme vybrať peniaze až do večera, ale bezvýsledne. Na Exoticu som si nakoniec požičala od Toreho (všetci sme si zvykli žiť tak nejak nadoraz, pretože výplata chodila so železnou pravidelnosťou takže sa nebolo čoho báť, navyše v strede týždňa...) ktorý mal peniaze za svoju predanú motorku takže nemal problém, a vyrazili sme večer do ulíc.

Rozlúčková party bola spoločná pre nás s Katkou a Jaimeho, ktorý odlietal vo štvrtok večer, ale v Exotice sme boli prvé my dve a chvíľu to vyzeralo že tam aj samy zostaneme. Potom sa našťastie pritmolili obvyklým indickým štýlom aj ostatní - povedali sme o pol deviatej, ale to sme tam neboli ani my s Katkou a prví hostia prišli tak okolo deviatej. Mali sme ale krásny stôl vonku, celú terasu len pre nás...

Pojedli sme, videli niektorých nečakaných a dlho nevidených hostí typu Shanthi, a presunuli sme sa okolo jedenástej k nám do bytu pokračovať v zábave.

A zábava to skutočne bola, party sa premenila na karaoke... ukončené zborovým spevom Time to say Goodbye, Jaimeho obľúbená ktorú si spieval dokonca aj v sprche (a to pekne hlbokým hlasom ako sa sluší a patrí...), a okolo pol tretej sme sa rozišli do svojich domovov pretože zajtra je pre poniektorých predsa len pracovný deň.

Pre nás ale nie, a tak sme si pospali pekne dlho, ja som si navliekla svoje zelené sárí a vyrazili sme s Torem do Cyberspace rozlúčiť sa so zvyškom CSG.

Moje sárí malo veľký úspech, tak sme sa vyfotili, oznámili že už neprídeme a vyvolali úplnú paniku. Steph dostala za úlohu nás zdržať v Cyberspace do štvrtej bez toho aby nám povedala prečo, a vzhľadom k tomu že bolo jedenásť usúdila že je to nemožné a vyzvonila nám že nám idú kúpiť darček atď.

S Katkou sme to ocenili ako pekné gesto, ale prišlo nám to trošku zvláštne.. nikdy sme s nimi nemali nejaké blízke vzťahy a zrazu takto... až nám to bolo trošku trápne.

No ale dali sme si obed v slávnej Cyberspace kantíne o ktorej Anca toľko fantazírovala, hneď som im začala závidieť keď som videla že ovocný tanier je len za 10 rupií, teda za polovicu toho čo v STC a pritom obsah je totožný :)

Pobudli sme s Tareqom a Saifom, potom so Steph, potom sme si vypočuli ako sa landlord snažil vymámiť 43 000 rupií od Davena a zvyšku obyvateľstva jeho bytu, a nakoniec sme sa teda slávne zišli v zasadačke či nejakej prázdnej miestnosti či kde, dostali sme koláč a darčeky - koláč nám Daven a Steph nežne inštalovali na tvár (Daven teda menej úspešne pretože mu polka spadla na moje sárí), rozkrojili sme ho, zjedli a rozbalili si darčeky - dostali sme sukne z Fab India, ktoré síce boli pekné, ale skúška na záchode prezradila že boli strihané na nejakú veeeľmi zvláštnu postavu, a tak sme sa rozhodli ich ísť vymeniť za niečo nositeľné.

No a cestou domov sa mi prihodila taká srandovná vec. Šla som sama rikšou od Hyderabad Central, a mala som peniaze presne vypočítané, pretože výplata neprišla ani prvého (Rishi nám oznámil že majú nejaké technické problémy...) a naše zásoby financií sa naozaj tenčili.

No a milý vodič rikše mi začal vykladať o svojom chorom dvojročnom synovi, ktorý nutne potrebuje operáciu a dvetisíc rupií zaplatí on, a tisícka je "balance". Pochopila som že balance mám asi zrovnať ja, ale s veselým úsmevom som milému vodičovi objasnila že peniaze nemám a sama by som ich akosi potrebovala. Tomu sa to nezdalo, a keď som mu ponúkla že teda zájdeme k bankomatu a ja mu ukážem čo tam mám, tak radostne prikývol.

Z bankomatu som vytlačila výpis na ktorom sa skvel môj zostatok 0.42 Rs, a podala ho vodičovi rikše. Ten jak predtým rozkvitol tak teraz zhasol, nahlas to prečítal a spýtal sa ma čo to je. Ja som mu oznámila že je to presne to čo si myslí a predsa som mu hovorila že na účte nič nemám.

Nato teda sadol za volant a vydali sme sa smerom k Rd 11. Milý vodič to ale stále nevzdával, a teatrálne si utieral slzu tu z jedného oka, tu z druhého. Na moju otázku že čo mám teda robiť keď peniaze nemám si len ďalej utieral slzy, a keď som sa ho spýtala či mám predať telefón aby som mu mohla dať peniaze radostne prikývol. Mne to nedalo a povedala som že možno by som mala niekde predávať svoje telo, a na to tiež radostne kýval že je to výborný nápad. Doporučila som mu teda nech to nakáže vlastnej manželke, ale na to kýval zas že to teda nie.

Nakoniec sa ma dotázal či jako nedostávam vreckové, a keď som mu vysvetlila že dostávam plat a vreckové nie je, tak už sme boli doma, ja som mu dala dvacku a rozišli sme sa.

Večer sme šli odprevadiť Jaimeho na letisko. Musím povedať že Jaime je obvykle vzor kľudu a pokoja, ale tentoraz bol nervózny jak pes, pobehoval horedole a rozhliadal sa kde sme, jak to že nejdeme a podobne... nakoniec sme sa ale všetci zišli, vyobjímali ho na šťastnú cestu a rozlúčili sa s prvým obyvateľom nášho bytu.

Niektorí z nás už po druhý krát :)

Večer bola v Easy Riderovi rozlúčková party pre Huberta, ktorý odlieta v piatok ráno, tak sme ho tiež šli pozdraviť, rozlúčiť sa, a vzali sme to jedným šmahom aj s Dominikou a Elayne, ktoré odlietajú do Thajska ale už ich neuvidíme.

Teda snáď ich ešte uvidíme, ale v Indii už nie.

Víkned po návrate

V piatok už sme nikam nešli.

Ale zato na sobotu bola naplánovaná Carlosova, Colmova a Petrova goodbye party, a to nie len tak hocikde - rovno v akomsi farmhouse (což je indická varianta chaty za mestom, žiadne zvieratká ani omylom ale zato obvykle bazén, trávnik a tak podobne...) a organizoval ju nejaký Ammarov spolubývajúci (Ind).

No ale pred touto grandióznou udalosťou ma ešte čakal celý deň prania špinavých krámov z cesty, čo som si skutočne užila a zadúfala že je to snáď už moje posledné pranie v Indii (ale asi ešte budem musieť aspoň raz vyprať, smrk smrk). Vyprala som teda tri dávky, jednu deku, a červené plus posteľné prádlo mi zostali na nedeľu, a rozhodla som sa že už som otročila viac než dosť a vybrala sa do mesta nakúpiť nejaký proviant, pretože celkom pochopiteľne moja polička v chladničke bola úplne prázdna.

Nákupy dopadli trochu inak než som čakala, pretože som sa stavila vo Fast Forward kam stále chodí Steph a najnovšie aj Monica obohacovať svoj šatník, a skončila som tiež obohatená. Kúpila som si dve tričká a la Stephanie, a jedno také čosi čo vôbec netuším ako budem nosiť ale som po tom veľmi túžila :)

Okrem toho som si nechala vyvolať filmy a počas obvyklého dohadovania o cene som zmienila že predošlá zakázka nebola spracovaná k mojej spokojnosti, chlapík sa hrozne bránil a tak sme sa dohodli že v pondelok donesiem corpus delicti a uvidíme. Tak uvidíme.

Tiež som nakúpila potraviny, pre istotu som musela ísť do Hyderabad Central, Food worldu aj Qmartu, pretože v každom mali niečo čo inde nemali, a už to ozaj nie je vtipné. Domov som sa teda dovliekla o pol šiestej, a uvarila si po dlhom čase cestoviny s kuraťom a smotanovou omáčkou, mňam. Už som nevarila ani nepamätám, teda ak nepočítam kura do šalátu a vajce na tvrdo...

Po večeri som sa natiahla, a len čo som sa osprchovala, dala si šošovky a rozhodla sa že si oblečiem svoj nový nepraktický kus odevu prišla Katka a upozornila ma že pri inkriminovanom farmhouse je bazén a teda si mám radšej obliecť plavky a vziať veci na prezlečenie lebo je veľmi pravdepodobné že tam skôr či neskôr skončíme - v plavkách alebo bez nich (= oblečená, aby bolo jasné). Tak som si vybrala šošovky, prezliekla sa, zbalila si veci na výmenu a vyrazili sme na miesto stretnutia - ako inak Rd 3.

Mali sme tam byť o 19.30, prišli sme okolo ôsmej a zďaleka sme neboli posledné. Zastavili sme sa ešte vo Wine shope, nakúpili nejaké zásoby alkoholu len preto aby sme sa o dve minúty nato dozvedeli že nás tam čaká 150 pív a nemáme nič kupovať.

Naveľa okolo deviatej prišiel bus ktorý nám indickí organizátori objednali, my sme nasadli, ale samozrejme bolo akosi málo miest, a tak nás ešte museli vziať do áut. Tie boli niečo úžasné - všetky vytuningované, zdola modro podsvietené, niektoré dokonca s krídlom vzadu a všetky s takou tou vecou na výfuku aby robili čo najväčší rámus.

Takto vybavení a poskladaní sme sa okolo pol desiatej konečne vybrali na cestu do farmhousu.

Ešte sme ani neopustili mesto, a zavolala Nora s Annmarie že sú v rikši a kam majú ísť, tak sa celý konvoj zastavil a čakal na Noru s Annmarie než prídu, nastúpili k nám do auta, potom sme dohonili bus, oni si prestúpili do busu a už sme konečne došli do toho domu.

Ten bol ozaj pekný, bazén nie úplne obrovský ale v pohode, a pri ňom terasa. Dole pod schodami bola trávnatá plocha so stolom kde hostitelia naservírovali nejaký bufet.

Prví jedinci sa hneď vrhli do bazénu, a stiali tam aj prvých nedobrovoľníkov, a takto to pekne (až na to že pivo bolo teplé a teda vraj nepitné) pokračovalo až asi do pol jednej, kedy domáci vyhlásili že prišla polícia a musíme sa stiahnuť dole aby sme boli nenápadní. Asi o jednej potom povedali že musíme ísť, pretože tak rozkázala polícia.

Tak sme sa nasúkali naspäť do autobusu, ktorý sa potom z polcesty pre zmenu vrátil pretože sme niekoho zabudli či ho nechceli vziať autom a vyložili pri ceste aj keď bus už odišiel... domov sme nakoniec došli okolo pol tretej a po rekonštrukcii udalostí usúdili, že organizátori party (asi 20 Indov, samí chalani a žiadna holka) zatúžili po spoločnosti bielych dievčat v bikinách, avšak Indovia potrebujú aby ich niekto dáme predstavil, a keďže nikto taký nebol k dispozíii (Teresa odmietla česť zháňať obeti) a dievčatá v bikinách sa síce v okolí vyskytovali, ale napriek nabúchaným autám a zjavnému prebytku peňazí mládencom nevenovali žiadnu pozornosť, tak sa rozhodli party ukončiť.

Teda možno to bolo úplne inak, ale vzhľadom k tomu že políciu okrem nich nikto nevidel a bolo to na takom konci sveta že je málo pravdepodobné že by sa tam vydala sama od seba, rozhodne to nie je úplne nepravdepodobné.

V nedeľu som potom doprala čo bolo treba doprať, zjedla zvyšok svojich cestovín a len tak vegetovala v teple... až večer sme sa potom odhodlali von do Mochy s Teresou a Jaimem, pretože Teresa opäť odchádza do dedín a je možné že sa už nevráti kým my s Katkou odletíme, aj keď sľúbila že urobí čo sa dá aby prišla na našu rozlúčkovú party.

V Moche som si dala shake a bol TAKÝ dobrý!!! A okrem toho sme tam stretli Kanischku, hlavného organizátora všetkých party, konferencií a podobných sešlostí v CSG a ten nám prezradil že možno budeme mať nejakú surprise party pri príležitosti nášho odchodu zo Satyamu, zrejme tento alebo budúci týždeň, tak to som zvedavá či z toho ozaj niečo bude.

Včera som po prvýkrát po týždni zavítala do práce, a nefunkčný počítač ma z nej o tretej veľmi rýchlo vypudil... tak som si aspoň vybavila pochôdzky, zašla som si kúpiť sukňu pod sárí, dala si ušiť blúzku k sárí, ďalej sa hádala s chlapíkom z fotolabu a vyzdvihla si svoje fotky ktoré majú všetky taký divný neostrý pruh v strede, takže dnes ma to s ním čaká znovu a máme okrem zlého scanningu z minula zjavne aj nový námet na diskusiu.

No už sa neviem dočkať. A vonku sa zas sťahujú mraky, tak ak bude zas pršať a bude výpadok, tak to bude úžasné.

Amritsar

Ráno by som ešte spala, ale o 6.35, s meškaním púhých 20 minút, sme boli v Amritsari.

Lokalizovali sme Waiting Room s najmenej ľuďmi, osprchovali sa, odložili si batohy a vyrazili pozrieť Golden Temple - najsvätejšie miesto Sikhov.

Napriek ponukám rikší sme sa rozhodli 4km prejsť pešo, a videli sme úplne prázdne mesto - obchody zatvorené, reštaurácie tiež... a tak sme raňajky vybavili ovocím, lebo predstava pure veg ma akosi nenadchla.

Dala som si pre zmenu červené mango aké mávajú u nás doma (keď teda vôbec majú nejaké mango), ale žlté mi snáď na rozdiel od všetkých ostatných chutí viac... a asi som smrteľne urazila sikhského predavača pretože mi odmietol mango predať a musela som ísť inam. Stále netuším čo hrozného som vykonala - skúšala som mango a v ruke mala 5 rupií, ktoré mi on vytrhol a povedal nech idem aj s mangom. Ale to ma nepozná - jedno mango je pre mňa nič, tak som si vzala svoje peniaze nazad s tým že chcem viac a dám mu potom viac peňazí, ale on mi vzal mango a odohnal ma. Tak som si kúpila inde, ale zaujímalo by ma čo som takého hrozného urobila.

Inak Sikhov je tu samozrejme plno, a svoje rituálne nestrihané vlasy a brady nosia na všelijaké spôsoby. Niektorí klasicky vlasy pod turbanom, a brada voľne vlaje vo vetre. Iní majú bradu zapletenú do takej rolky a zastrčnú za uši, čo im poriadne naťahuje ústa. Videla som tiež sieťku pricapujúcu bradu k tvári, a dokonca (ó, tá hrôza) aj zastrihnutú bradu! Najsrandovnejšie sú ale decká, teda malí chlapci, ktorí majú dlhé vlasy stočené nad čelom a len tento "uzol" majú zakrytý bielou vreckovkou ktorá je prichytená gumičkou! Nemôžem si pomôcť, ale pripomína mi to zaváracie fľaše :)

Okrem toho som mala možnosť pozorovať aj ďalší atribút sikhskej viery - meč alebo dýku, ktorú som videla tentoraz aj u žien vykukovať z bočného rozparku salwaru. To som zvedavá či ňou vedia aj narábať :)

Do Golden Temple sa neplatí vstupné, ale je nutné si zahaliť hlavu (muži aj ženy), vyzuť topánky a umyť nohy. Na tento účel slúžia asi 5 cm hlboké bazéniky pred vstupom do chrámu v ktorých prúdila voda, a bolo to také príjemné že sa nám ani nechcelo ich opustiť.

Samotný Goldten Temple je obdĺžnikového pôdorysu v strede s jazerom (ktoré je tiež obdĺžnikového pôdorysu, a tiež umelé), v ktorého strede stojí zlatý chrám ku ktorému vedie z brehu mostík. Chrám má byť pokrytý 750kg zlata, a oproti krásne bielemu okoliu vyzerá krásne.

V jazere sa kúpali ľudia (teda konkrétnejšie muži, neviem či ženy to majú zakázané...), tak sme si ho obišli, vystáli si frontu do chrámu a prešli do centra všetkého diania. Na prízemí chrámu sedeli traja chlapi, z ktorých jeden spieval zo svätej knihy a dvaja ho k tomu sprevádzali na rôzne hudobné nástroje (a okolo veriaci, samozrejme) a na poschodí potom ďalší študoval inkriminovanú knihu, ktorá bola tak 0.5 x 1 m veľká (písaná veľkým písmom, uznávam, ale aj tak....) a poriadne hrubá. Všetky steny boli vyzdobené citátmi z knihy písané zlatom, ale bohužiaľ nikde nemali anglickú kópiu takže sme jej múdrosť akosi nemohli doceniť.

Keď sme to všetko úspešne zvládli, vyrazili sme nazad do mesta kúpiť si nejaké knihy do vlaku, najesť sa a chytiť vlak o 12.10 do Pathankotu, odkiaľ by nám potom mal ísť bus do Dharamsaly.

Knihy sme šťastne kúpili, naobedovali sme sa v reštaurácii Crystal - ja cestoviny a Katka mäso na grile (až na to že bolo varené a nie pečené) a už sme mali len 20 minút na kúpenie lístkov, vyzdvihnutie batožiny a nájdenie vlaku - ani nehovoriac o doprave na stanicu.

Ale sme to stihli, a o 12.15 sme sedeli v lokálke smer Pathankot. Predtým to ešte bolo vtipné, lebo sme sedeli na konci nástupišťa, a videli prichádzať prázdny vlak. I potešili sme sa, ale nie nadlho - všimli sme si že vlak je akýsi krátky, a tak sme sa pomaly pohli smerom k druhému koncu nástupišťa - a tam hordy Indov, ktorí zjavne vedeli čo od tohoto vlaku čakať! Len - len že sme urvali miesta na sedenie.

Cesta mala trvať dve a pol hodiny, a ozvláštnili nám ju naši spolucestujúci:

• elektrikár, 57r, krycie meno Okuliarnik (mal úplne čierne letecké okuliare)
• študent Social Sciences a English, 25r, krycie meno Učiteľ
• učiteľ fyziky, cca 30r, krycie meno Prehadzovačka.

Do reči sa so mnou ako prvý dal Učiteľ, a po obvyklých dotazoch na krajinu a tak podobne (teda začal dosť netradične otázkou či som cudzinec - doteraz o tom nikto v Indii nepochyboval) došlo aj na chuťovky ako či by som si vzala Inda (NIE!) a podobne.

Po chvíli si k nám presadol Prehadzovačka, ktorý sa v jednom kuse pýtal ako veci vyzerajú u nás doma - vlaky, školy, poistenie... všetko sme prebrali. Náš známy stále optimisticky predpokladal aké sú u nás veci skvelé, jedinečné a úžasné tak som nevedela či mu priblížiť realitu alebo proste akceptovať jeho snahu mi objasniť že India je sto rokov za opicami.

Nakoniec si Okuliarnik, ktorý sedel oproti nám, požičal Katkin mp3 prehrávač a vypočul si Estoy Aquí, náš súčasný hit.

Problém bol, že mi bolo treba na záchod. A táto lokálka touto "facility" nedisponuje. Už som sa pripravovala na tri hodiny posedávania, keď som sa dozvedela že vlak síce nemá záchod, ale zato v polovici zastavuje na 15 minút, pretože sa míňa s oproti idúcim vlakom. A tak keď vlak skutočne zastavil a všetci sa vytrúsili von si natiahnuť nohy, ja som vyrazila a keďže ani na stanici nebol záchod, musela som ísť za budovu, a tam som sa vycikala.

V strede marihuanového poľa.

To som si ovšem povšimla až keď som vykonala svoju potrebu, a bola som v šoku keď som videla že tráva je úplne všade okolo - ako burina. Neodolala som a odtrhla som Katke "kytičku" - keď som jej ju dala, spôsobne mi poďakovala, privoňala - a potom jej zrazu zaplo, pozrela na mňa, spýtala sa či je to to čo si myslí, a nemohli sme sa prestať smiať.

Okuliarnik bol plný dobrých rád ako sa tráva fajčí, že ju máme pošúľať v rukách a potom inhalovať zo spojených dlaní, ale my sme zvädnutú rastlinku drsne vyhodili z okna idúceho vlaku.

Postupne nás opustili všetci naši noví známi až na Učiteľa, ktorý mi vyčítal že neviem Hindi keď on môže vedieť anglicky rovnako dobre ako ja (což teda bolo dosť prehnané tvrdenie, a keď tento človek má učiť angličtinu, tak pánboh pomáhaj budúcim generáciam Indov). Škoda že ma nenapadlo sa ho spýtať čo jeho znalosti slovenčiny :)

Tu sa vlak zastavil a zostal bez zjavného dôvodu stáť 45 minút. Keď sa potom znovu pohol, prešiel tak 2km a konečná.

Tak sme vystúpili, ale nápis na tabuli teda vôbec nepripomínal Pathankot - bolo tam niečo ako Chakkibund. Učiteľ nás posielal stopovať bus na cestu, ale my sme uprednostnili stanicu kde sa môžme jednak informovať na presný čas odchodu, a jednak môžme obsadiť miesta na sedenie.

Na stanicu sme ovšem museli rikšou, a tie boli pekne zavilé. Spolu s nami potrebovali na stanicu ešte dvaja Indovia tak sme sa rýchlo dohodli a nasúkali do rikše za 5 rupií každý. Ale aj keď my sme boli pripravení, rikša sa nejak nehýbala. Po našich dotazoch sme sa dozvedeli že čaká na ďalších zákazníkov kým bude plná. Kde ich asi tak chce na teraz už ľudoprázdnej stanici zohnať, to nám nebolo celkom jasné.

Tak sme vystúpili a šli pešo. Pohľad dozadu odhalil vodiča rikše v družnej debate s ostatnými vodičmi rikše - pre istotu teraz už nemá žiadneho zákazníka, ale nazdalo sa že by mu to nejak veľmi vadilo.

Nás po kúsku cesty nabrala shared rikša, a pomaličky (tu niekoho nabrala, tu vysadila) doviezla na stanicu. Tam sme sa dozvedeli že bus do Dharamsaly ide až o hodinu (čo znamená že sme zrejme jeden tesne zmeškali), a čas sme využili na návštevu toalety, nákup a konzumáciu ovocia, a ja som si dala nanovo podkuť sandále - zlomená podrážka nic moc.

Opravár obuvi najprv nalepil kus gumy zdola, pričom lepidlo nanášal z fľaše rovno prstom (ktorý si potom zdĺhavo čistil nejakým riedidlom), a potom ich ešte pribli klinčekom - to všetko len za Rs 40.

Nakoniec sa objavil bus, my sme obsadili strategicky výhodné miesta hneď za vodičom kde sa dajú natiahnuť nohy, a vyrazili sme.

Cesta trvala celú večnosť, ešte sme mali neplánovanú zastávku (oprava batérie), vodič nám púšťal príšernú hudbu a trúbil, bus bol samozrejme úplne plný...

Do Dharamsaly sme došli o deviatej, a dozvedeli sa že bus do McLeod Ganj, kde sa zdržujú turisti (a Dalajláma) nám ušiel o 8.30.

Na doporučenie miestnych sme vyšlapali schody hore na stanovisko taxíkov, zjednali cenu na Rs 100, naverbovali dvoch ďalších Indov aby sa s nami podelili o náklady a vyrazili sme hore.

Tí dvaja cestou vyzunkli pivo, zjedli chipsy, vyfajčili cigaretu (všetko si pritom podávali spredu dozadu) a keď už chytali Katku okolo pliec tak sme boli radi že sme na mieste.

Vyskúšali sme asi tri hotely než sme našli jeden s voľnou izbou - samozrejme úplne hore na kopci. Izba bola malá a drahá, ale máme perinu a konečne poriadnu posteľ!

Dali sme si teda sprchu, umyla som si vlasy ktoré sú po dvoch dňoch na indických cestácu špinou zlepené do úplnej krusty, vypila som colu a bolo skoro 23h a tak sme zaľahli a zaspali ako mŕtve.

Delhi

Vlak mal meškanie púhé dve hodiny, takže sme do Delhi dorazili namiesto o deviatej pred 11h.

Vystúpili sme na New Delhi Railway Station, kde sme sa vo Waiting Room osprchovali (teda ak sa krčeniu pod asi 1m vysoko umiestneným kohútikom dá povedať sprcha - venovala som tichú spomienku Paolovi a jeho "sprche" v KFC), v Cloak Room sme si odložili batohy a vyrazili do Pahar Ganj na raňajky/obed.

Pahar Ganj je štvrť priľahlá k vlakovej stanici, a je to centrum všetkých turistov v Delhi - hlavný bazár je lemovavný obchodmi so všetkým možným za výhodné ceny, a postranné uličky sú plné lacných hostelov a reštaurácií.

My sme zakotvili v Sam's Café (v rekonštrukcii - vďaka tomu neustály buchot a rachot) sme si prisadli k Škótovi - výskumníkovi, objednali si cestoviny a vypočuli si aké všetky povolenia sú potrebné k návšteve Gujaratskych národných parkov - chudák už je v Delhi sedem týždňov a ešte stále mu chýba papier či dva.

Asi po hodine dorazili moje cestoviny. Neobjednala som si lasagne a predsa som ich dostala, a aj keď som si objednala výslovne bielu omáčku (v preklade smotanovú), bola červená (čili paradajková). Ale vzhľadom k akútnemu hladu som sa rozhodla ich zjesť.

Nie tak Katka, ktorej po ďalších 10 minútach doniesli zelené cestoviny omastené maslom s troškou syru a húb na vrchu, a po smotanovej omáčke ktorú si objednala ani chýru ani slychu.

Po reklamácii čašník doniesol malý kýblik smotany.

Po ďalšej reklamácii čašník doniesol väčší kýblik HORÚCEJ smotany.

Tak sme zaplatili, kúpili namiesto Katkiných cestovín pečivo, a šli. Katka na net a ja omrknúť obchody.

Kúpila som si čierne "fisherman pants" a jednala o opasku a ďalších nohaviciach, ale nedojednala. Zato som si prečítala Jaimeho správu o postupe projektu v New Yorku - nemá žiadne papiere, nemá letenku, ale projekt bol pozastavený takže nič nezmešká - ovšem kedy sa projekt znovu rozbehne, to je otázka. Výsledok ale je, že Jaimeho zrejme ešte uvidíme v Hyderabade.

Ako ďalší sme mali na programe Qutb Minar ktorý je dosť ďaleko na juh, a tak sme prešli na druhú stranu vlakovej stanice, identifikovali zastávku busu č. 505 a zviezli sa za Rs 10 každá dobrých 45 minút.

Pri vstupe k minaretu nám úplne bez slov akceptovali Foreign Registration Permit a vydali lístky za Rs 10. S Katkou sme už boli také pripravené na tuhý boj že nás to úplne zaskočilo... žeby to na nás bolo nejak vidieť?

Minaret a ruiny okolo (vrátane storočia nehrdzavejúceho železného stĺpu) sme si obišli a vyfotili, a rozhodli sa že je čas pomaly vyraziť nazad do Pahar Ganj, kde sa len potúlame, nakúpime nejaké ovocie do vlaku a pohodlne si vyzdvihneme batožinu na vlak o 17.45 do Amritsaru - príhodne pomenovaný Golden Temple.

Plány nám ale skrížil podnikavý vodič rikše, ktorý nám ponúkol zvezenie za Rs 75 až do Pahar Ganj, alebo za Rs 40 s komerčnou zastávkou (pre úplnosť, cena je samozrejme nižšia preto, lebo vodič rikše za duše ktoré dovezie do obchodu inkasuje províziu - zdá sa že nezáleží na tom či niečo kúpia alebo nie. A zaujímalo by ma teda koľko dostáva...)

Vzhľadom k tomu že sme mali zatiaľ dosť času sme zvolili alternatívu so zastávkou v obchode, a cestou sme zabočili do pekne zkopaného obchodu so všetkým možným - sárí, salwary, šály hodvábne aj vlnené, tričká, kravaty a košele, a samozrejme nejaké tie sošky, posteľné prádlo a podobne. Snažili sa preveľmi, ale my sme drsne nič nekúpili a vyrazili na cestu ďalej.

Cestou sme pružne modifikovali náš plán - za príplatok Rs 10 + ďalší obchod dostaneme navyše Humayun's Tomb s čakaním a India Gate.

Pri Humayun's Tomb sme po krátkej diskusii o chýbajúcej pečiatke na Katkinom povolení k pobytu zopakovali svoj úspech z Qutb Minar a za Rs 10 poobdivovali krásy červenej skorokópie Taj Mahalu. Medzitým náš vodič rikše šiel natankovať, vec v Hyderabade nevídaná - nepamätám sa či som kedy na benzínke videla PRÁZDNU rikšu!

Odtiaľ sme sa presunuli k India Gate, čo bol pekný šok - z ľudoprázdnej Humayun's Tomb k precpanému parku okolo India Gate, ale tá bola v zapadajúcom slnku krásne nasvietená a nás pobavil hlavne pohľad na sto šlapadiel v malom kanále s fontánkou neďaleko. A vraj tam robia aj kayaking courses (aspoň tak to písali na tabuli s pravidlami pre šlapadlá)!! No jo, kam sa hrabe kanál v Troji :)

V druhom obchode nás dostali - alebo aspoň mňa :) Páčila sa mi hodvábna vínová šatka, ale nie zas tak že by som ju musela mať za každú cenu - a určite nie za Rs 550. A tak keď sa ma predavač spýtal na "my price" tak som povedala 200.

On to komunikoval ďalej nejakej madam, a tá že ok, zabaliť.

No tak som teda zaplatila a mám šatku.

Vrátili sme sa do Pahar Ganj kde sme ešte vyskúšali tielka, ja som kúpila nejaké korále, a so zastávkou po mango sme švihali na stanicu.

Vyzdvihli sme batohy, vybehli na nástupište (Plat-form či Plateform) č. 9, nasadli obligátne (rovnako ako cestou do Delhi) do vozňa č. 3 a po chvíli čítania som vyliezla na svoje horné lehátko a sladko zaspala.

Do Delhi!

Vo vlaku bolo horúco ako v pekle.

Vyrazili sme ráno o 7.10 zo Secunderabadu, a po včerajšej večeri pre Jaimeho, ktorú sme uvarili keby medzitým odletel domov (a počas ktorej on neustále spieval "Time to say goodbye" čímž ma skoro rozplakal) sme ešte balili, a tak sme sa do postele dostali až o druhej. Keďže sme vstávali o šiestej ráno, hodilo to tak štyri hodiny spánku a pred sebou 26 hodín vo vlaku.

Väčšinu z nich sme prespali, a zvyšok sme počúvali hudbu, čítali Deception Point vytlačený za peniaze Satyamu (ja, samozrejme) či Lonely Planet (Katka, samozrejme), prípadne riešili Sudoku (obe).

Za celý deň som skonzumovala nasledovné:

• mango: 5 ks
• voda: 3 ks (čiže tri litre)
• bread omelette: 1 ks

Z mojej konzumácie vody, ktorá je tak o 600% vyššia než obvykle je jasné, že to bolo zlé. Potili sme sa bez prestávky, čiastočne vďaka teplu a čiastočne vďaka koženkovej úprave sedačiek... úchvatné.

Napriek pospávaniu cez deň som bez problémov prespala aj celú noc, a ešte sa mi aj stihla snívať poriadna dávka chobotín.